Stará mama prudko rozrazila dvere, ktoré nemilosrdne rozbili stenu ostrou kľučkou. „Lucia! Si tu zahrabaná snáď celú večnosť! Fuj, tvoj vlastný dych sa vznáša všade vôkol.“ Podišla k oknu a dokorán ho otvorila. Jej vnučka ešte stále ležala na posteli s prikrývkou pretiahnutou cez hlavu. „Mala by si konečne vstať mladá dáma“, opatrne si k nej sadla a strhla jej neúčinnú skrýš. Vedela akú spúšť dokáže láska spôsobiť. Predsa, len aj ona bola mladá, s plnou hlavou naivných myšlienok o dokonalom vzťahu. Bohužiaľ každý znáša dopad na tvrdú zem reality odlišne. Keby však babka vedela, že tá krutosť reality siaha do omnoho väčších rozmerov ako si myslí. „Hmm, prosím ťa, nechaj ma. Však sú prázdniny. Pokiaľ viem, mám právo na spánok bez „budíku“. Ak by mala svoje pocity k niečomu prirovnať, zvolila by si tú poudieranú stenu po útoku dverí. „Prázdniny- neprázdniny, musíš sa trochu hýbať. Čerstvý vzduch ti len prospeje.“ Vnútorný radar už začal vysielať signály k ústupu. Keby len vedela ako jej pomôcť. Hovorí sa, že si tým každý musí prejsť sám, a tak len bez ďalších slov odišla.
Mobil položený na nočnom stolíku potichu zavibroval. Svetlo upozornení teraz osvetľovalo celú miestnosť v tme. Kúsok svetla po tak dlhej dobe. Správa za správou, jej najbližší sa pravdepodobne začali strachovať. Je pravda, že sa im už dlhší čas neozvala, nedala o sebe vedieť. Akoby však mohla? Tá bolesť ju ničila. Celá jej dobrá podstata bola hlboko pochovaná pod ťažkou chladnou hlinou smútku a beznádeje. Natiahla sa poň a pomalým pohybom prstu otvárala zamknutú obrazovku. Tri správy od operátora? Pekne. Nechcela si priznať, že ju to ranilo. Dúfala, že zostalo aspoň pár ľudí, ktorým na nej záležalo. Očividne ju však odsúdili bez toho, aby poznali jej stanovisko, jej pohľad. Pevne stlačila svietiacu „škatuľku“ a hodila ju naprieč tvrdej stene. Hlúpa a naivná!
Zabudla, že jej už nikto nezostal. Vlastne okrem jednej ženy, ktorá tu pre ňu vždy bola. Najskôr nechcela zatiahnuť babku do svojich problémov. Aspoň raz chcela urobiť niečo nesebecké, no nedokázala to. Nedokázala sa tváriť, že je všetko v poriadku. A teraz to všetko musí znášať s ňou, presne ako mi on kedysi povedal. „Bože Lucia, nevidíš ako ostatní kvôli tebe trpia? Pokojne stúpaš po, kráčaš cez mŕtvoly.“ Často na ňu mieril podobné slová pri večerných hádkach, ktoré sa tak často opakovali. Vtedy nevedela či ich myslel vážne, alebo len nechal slová plynúť bez rozmyslu pod návalom hnevu. Keby však vedel aký kúsoček bol od pravdy. Potešilo by ho to?
Depresívne myšlienky jej myseľ začali okupovať čoraz častejšie. Hádam to bolo práve kvôli nemu. Z jedného hľadiska by sa to možno zdalo kúsok za hranicou, ale na tej druhej zaťal do živého. Ak tak veľmi ľuďom ubližuje, nebolo by lepšie jednoducho odísť? Vzdať sa, utiecť. Jednosmerný lístok do krajiny bez problémov mala neustále k dispozícii. Koniec znamená smrť. Smrť znamená voľnosť, vykúpenie…
Chcela na všetko zabudnúť. Pomaly siahla do spodného šuflíku pri posteli a napila sa čarovného nápoju. A potom znovu a znovu…
„Lucia, čo to robíš? Vstávaj!, cez hlasnú hudbu nepočula už ani vlastné myšlienky. Zrazu sa jej nebezpečne zakrútila hlava a opäť padala na zem. Bolo to ako vo sne. Čiesi ruky ju hrdinsky oblapili a stisli do zovretia. Niesli ju naprieč preplneným domom, naviac smradľavým a tak veľmi hlučným… Keď konečne zazrela svetlo na konci tunela, v tomto prípade bolo hoci vonku zhasnuté, konečne sa mohla slobodne nadýchnuť. Pokúsila sa postaviť, no nohy ju zradili. Pevnejšie sa prichytila neznámej kreautúry a keď sa mu konečne odhodlala pozrieť do očí, zrazu nastala tma. Pila preto, aby zabudla. Cítila sa mizerne. Uverila tomu čo jej vykričal. Je len na obtiaž.
Tvár sa jej zatriasla po návale slabých úderov. „Preber sa! Prosím Lucia, vstávaj!“ Opatrne otvorila oči a zaostrila na tvár, ktorá sa nad ňou skláňala. Oči mal plné sĺz, ustráchaný výraz.
„Nemyslel som vážne, čo som povedal. Nechcem ťa stratiť, zostaň so mnou…“
