Unesená (8.kapitola)

„Ako sa voláš ?“ opýtal sa ma ten blondiak, keď sme už boli na ceste k potôčiku.
„Maťa.“ odpovedala som. „A ty ?“
„Ja som Paťo.“
To sme už dorazili k potôčiku. Bol to len kúsok od ich stanu. Do dlaní som si nabrala vodu a opláchla si tvár. Voda, ktorá mi z nej stiekla mala červený odtieň. Oplachovala som si tvár dovtedy, kým ten odtieň nezmizol. Potom som si opláchla aj ruky a nohy.
„Naozaj je to pravda?“ opýtal sa Paťo. „Ten únos, hovoríš pravdu ?“
„Áno.“ prosebne som sa na neho pozrela. „Prosím, ver mi aspoň ty. Už ma určite hľadajú, mali by sme vypadnúť.“
„Pokiaľ nebude súhlasiť Šimon, nemôžme ísť. Sme tu jeho autom a ísť pešo je blbosť. Tento les je obrovský.“
„Tak sa s ním porozprávaj, povedz mu, že vravím pravdu. Tí muži sú schopní všetkého.“
„On je tvrdohlavý. Nikdy si nedá povedať od druhého. Mali sme v pláne zostať tu ešte pár dní a on si za ním stojí.“
Pár dní. Ja som sa sem dostala za ani nie jeden deň. Ešte som aj časť z toho ležala v bezvedomí. Jediné šťastie by bolo, keby sa ma vybrali hľadať opačným smerom.
„Mali by sme už ísť, dnes sa opeká.“ povedal Paťo a tak sme sa vybrali na cestu.
Už sa trocha zvečerilo a ja som bola zase hladná. Na opekanie som mala fakt obrovskú chuť. Stále ma však trápilo, kde sa môžu Vlado a Samo nachádzať.
Cestou späť sme sa nerozprávali. Keď sme sa vrátili na miesto kde stál ich stan, Šimon oškrabával palice vreckovým nožíkom, aby sa na ne dali napichnúť špekačky.
„Priprav ešte jednu.“ povedal mu Paťo. „Maťa sa navečeria s nami.“
„Takže Maťa ?“ uchechtol sa Šimon. „Ja jej ale z mojich špekačiek nedám. Už dosť, že mi zožrala žemľu.“
Nechápala som, čo také hrozné som spáchala, keď som len zjedla jednu žemľu. Rozhodla som sa, že to však nebudem riešiť.
Čakala som, že mi Šimon hodí palicu a nožík so slovami, nech si to spravím sama. Na moje prekvapenie mi to spravil bez nejakého frflania. Aspoň niečo pre mňa dokáže spraviť.
Keď bolo všetko pripravené, zapálili ohnisko a začali sme si opekať. So špekačkami sa so mnou nakoniec podelil Paťo. Počas opekania sme sa rozprávali. Zistila som, že majú všetcia 19 rokov, práve odmaturovali a vyberajú si vysokú školu. Na tému môj únos sme sa nedostali.
„Idem sa vycikať.“ oznámil Paťo a oprel si palicu so špekačkou o jeden z kameňov, ktoré obkolesovali ohnisko. Postavil sa a išiel za strom.
My sme si spokojne ďalej opekali, keď vtom sme za sebou počuli šuchot a kroky. Všetci sme sa zľakli, pretože Paťo šiel druhým smerom. Srdce mi začalo splašene biť.
Vtom sa stalo to najhoršie, čo sa stať mohlo. Spoza stromov sa vynorili Samo s Vladom. Odohralo sa to tak rýchlo, že som nestihla nič urobiť. Vlado v rukách držal zbraň, ktorou ani chvíľu neváhal a vystrelil na Šimona. Jeho telo spadlo na zem, ako nejaké ťažké vrece.
„Nie, prosím nie!“ kričal Rasťo a snažil sa ísť preč, ale Vlado okamžite otočil zbraň na neho a jedným výstrelom zložil na zem aj jeho.
Bol to ten najhorší pohľad, ktorý sa mi kedy naskytol. Čakala som, že strela čochvíľa trafí aj mňa.
„To sú všetci?“ zahučal na mňa Vlado.
„A- áno.“ vykoktala som sa roztraseným hlasom. Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo.
„Tak poďme !“ zavelil Vlado, no Samo ho zastavil.
„Ešte tu niekto je.“ povedal. „Je tu ešte jedna palica so špekačkou.“
„Tak to tu prehľadaj. Tu máš zbraň.“ podal Vlado Samovi zbraň. „Ja ju dovediem späť.“
Schytil ma a ťahal preč. Ešte stále som bola v pomykove z toho, čo som videla. Po lícach sa mi kotúľali slzy. To kvôli mne zomreli. Ja môžem za ich smrť. Nikdy som ich nemala spoznať, mala som bežať preč.
Nenávidela som sa, ale zároveň som sa pekelne bála. O seba, aj o Paťa. Dúfala som, že ho nenájdu. Nech žije aspoň on.