Čaro prvej myšlienky – 11.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie)

Tento príbeh je kapitola 11 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Bolo obdobie v mojom živote, keď prv než som niečo povedal, alebo napísal, tak som si to premyslel. Potom som však objavil čaro prvej myšlienky. Mám hlad najem sa, som smädný napijem sa, chcem sa opiť opijem sa, cítim lásku milujem, chcem spať, lebo som vážne unavený tak spím, chcem niečo povedať tak to poviem, chcem mlčať tak mlčím. Nikdy nerobím to čo musím, ale stále len to čo chcem. To iste platí aj v práci, ktorú robím. Svoju pozíciu si vždy obhájim či už argumentami alebo činmi. Prešiel som ozaj všetkým možným. Bol som vojakom, chvíľu sa zdalo, že budem aj policajtom, robotníkom, obecným úradníkom, šéfom motorestu, predával som byty, bol som účtovníkom, obchodným zástupcom s vlasovou kozmetikou, podnikal som v direct marketingu, umýval som riad a momentálne som šéfkuchárom v japonskej reštaurácii. Nikdy som nepracoval lebo som musel , ale preto lebo som chcel a akúkoľvek prácu som robil bol som v nej skutočne dobrý. Nechválim sa je to proste tak. Práca bola a je pre mňa totiž nie len zdroj obživy ale aj možnosť realizácie a skúška schopnosti a šikovnosti. Okrem príjmu mi dáva niečo čo sa nedá zaplatiť a to sú skúsenosti. Ako vravím robil som už čokoľvek a kdekoľvek, ale to čo ma naozaj baví a napĺňa, je varenie a direct marketing. Som totiž kreativec. Pri varení a marketingu sa dokážem doslova a do písmena vyzúriť. Čo sa týka varenia, dokážem navariť hocičo a kedže varím s láskou, tak to jedlo spieva, hrá všetkými farbami, pohladí vás aj nasýti. Nepoužívam váhu, všetko robím od oka, proste primeřene, ale nie tak ako Werich vo filme Cisárov pekár. Hrám sa s jedlom, vymýšľam kombinácie chutí a farieb. Ak chcete recepty tak tie vám nedám, ale kedykoľvek som ochotný prísť a navariť vám hoci aj vo vašej vlastnej kuchyni. Jedného dňa si snáď otvorím vlastnú reštauráciu. Snáď. A pokiaľ ide o marketing? Tak tam som ako ryba vo vode, pretože rovnako sa správam a konám aj v osobnom živote. Sila a čaro prvej myšlienky sú ozaj super a vôbec netreba rozmýšľať nad tým kedy a ako ju načasovať, alebo kde a ako ju použiť.

Zoberte si napríklad situáciu. Sadnete si do kaviarne príde slečna pani čašníčka a opýta sa

– Čo si dáte ?

– Kilo banánov, tri citróny a fazuľový džús- bude vaša odpoveď

Stavte sa, že bude na vás pozerať ako kapor na Vianoce.

Alebo iná zásadná chyba obsluhy. Podáva Vám nápojový lístok a opýta sa – Prajete si niečo objednať ?

Okamžitá odpoveď aspoň u mňa bude

– Ani nie. Ja si tu len tak chvíľu posedím a pôjdem

Veď uznajte sami nie je to logické, že si budem chcieť niečo objednať, keď som už prišiel a sadol som si?

Tých situácii je veľa a ja mám v hlave pripravených milión odpovedí a ďalší milión kombinácií. Samozrejme že podmienených čarom prvej myšlienky. Okamžite pohotovo, niekedy až nepochopiteľne strojovo, ale stále trefne. Ved chúďa čašníčka celé dni to isté. Tie iste otázky, tie iste situácie a ani náznak kreativity z jej, alebo zákazníkovej strany. To už musí byť aká nuda. Ono ľudia si veľmi rýchlo zvyknú aj na šibenicu a namiesto toho aby si život sami okorenili radšej budú žiť nemastno neslano. A pritom stačí len trocha zapojiť fantáziu a hneď je život krajší.

Nikdy nezabudnem na stánok s ovocím a zeleninou na rohu Obchodnej a Poštovej. Prechádzal som tade skoro denne. Kúpil som si jedno jablko alebo mandarinku či banán. A asi preto,že som si bežne kupoval po jednom kuse ma napadla hrozna, na prvý pohľad, blbosť. Nečakal som ani minútu a hneď som vyskúšal čaro prvej myšlienky.

– Čo to bude dnes mladý pán?

– Dnes to bude banán

– Tak nech sa páči. Bude to 2,50

Zaplatil som, banán ošúpal, zjedol a šupku z neho som položil naspäť na váhu

– A teraz?

– Čo a teraz – nechápavo sa opýtala predavačka

– No že koľko stojí ta šupka z banána?

– ???? 0,50

– 0,50 ? Takže banán stojí rovné 2 koruny že? Tak si tu šupku môžte nechať a vrátte mi tých 50 halierov

– To myslite vazne?

– Smrteľne vážne. Viete si predstaviť koľko to je peňazí a ďalších banánov je na kile či dvoch?

– Vy ste blázon

– Som a to nehovorím o pomarančoch, mandarínkach a čo už také melóny.

Nemohla urobiť nič iné. Podala mi s úsmevom 50 halierov a od tej doby stále keď som išiel okolo tak sa už z diaľky usmievala a volala na mňa

– Mladý muž dnes banánik za 2 koruny?

Viete poviem vám pravdu u mňa sú vety typu

„Slečna máte pekného psa. Môžem si Vás pohladkať?“ „Nepôjdeme si niekam na kávičku ľahnúť?“ Páčim sa vám. A vy mne?“

úplne bežné. Zdá sa vám, že sú drzé a nemiestne? Vôbec nie. Finta je v tom, že je veľmi dôležité to, čo tým sledujete. Ja tým sledujem iba jedno jediné, Vytrhnúť človeka z jeho všedného dňa, vyčariť mu na tvár úsmev, a v neposlednom rade nebyť sám všedný. Môžete mi veriť, že obsluha v kaviarni si určite váš fazuľový džús zapamätá. A ešte niečo veľmi dôležité. Veľmi ľahko sa vám môže stať jedna vec a to, že sa obsluha chytí a na vašu prvú myšlienku zareaguje

– Mrzí ma pane. Fazuľový došiel, ale hrachový ešte máme

A vtedy máte vyhraté. Účel misie splnený. Obaja budete mať skvelý deň a garantujem vám, že sa spriatelíte. Pravdou je že 99% nezareaguje vôbec a skôr sa bude tváriť, že čo ste to za blbca, Nezúfajte, nie je nič krajšie ako keď si o vás ľudia myslia, že ste blbec a vy viete, že to tak nie je.

K prvej myšlienke patrí samozrejme aj umenie počúvať a správne odpovedať na položené otázky. Možno sa vám zdá, že to tak nie je, ale na maličkostiach je postavaný svet a na rovnakých maličkostiach sa ten svet môže aj zrútiť. Bol som na detskom ihrisku so synom Jakubom. Cestou späť sme stretli Alenku, teraz už moju exmanželku, Jakub sa chcel vrátiť na ihrisko tak sa tam vrátili a ja som išiel domov. Doma sa ma vo dverách pýta Jakubkova stará mama

– A kde je Jakub?

– Na ihrisku

– Ty si nechal decko len tak samé na ihrisku? Si ty normálny.

– Veď tam nie je sám, je tam s Alenkou

– Tak čo si to nepovedal hneď

– Pýtali ste sa kde je Jakub a nie s kým je Jakub

Pochopili ste? Odpovedal som na otázku. Aj keď som dobre vedel o čo starej mame išlo hneď pri prvej otázke. Ale ja som už raz taký, aká otázka taká odpoveď.

Kombináciou prvých myšlienok, počúvaním otázok a následne použitím správnych odpovedí sa váš život zmení na nepoznanie. Objavíte veci, ktoré ste doteraz nevideli, stretnete ľudí, ktorých ste doteraz nepoznali. A akonáhle tomu podľahnete budete si to užívať rovnako ako si to užívam ja. Musím sa ale priznať, že rovnako ako v kuchyni, tak aj v marketingu ale aj v živote občas použijem aj fantáziu. Myslím, tým malý príbeh alebo story, ktoré si jednoducho vymyslím a k tomu pridám jeden malý herecký výkon. Zmení to chuť jedla, to je fakt a občas sa môže stať, že vám stŕpnu ústa, ale sú situácie, keď sa tomu jednoducho nedá vyhnúť.

Z nespočetných zážitkov, pri ktorých som použil malú etudu si spomínam intenzívne na jeden. Robili sme reklamnú kampaň pre jednu reštauráciu a súčasne s tým aj pizzeriu v Trnave. Stalo sa to v Mestskom podniku služieb. Osoby a obsadenie. Ja, moja kolegyňa Maruška a pani ekonomická námestnícka MPS Trnava. Prejsť cez pána vrátnika nebol žiaden problém. Usadiť sa v zasadačke to bola pre mňa rutinná záležitosť. Problém bol jeden jediný. Maruška mi pílila uši, že nech niečo vymyslím, lebo aká bola dobrá tak jej táto kampaň vôbec, ale vôbec nesedela a jej výsledky boli no čo vám poviem nulový blackbook. Nepomohlo jej ani to ako som jej ukázal čo robiť keď je kreativita na bode mrazu. Bolo to jednoduché. Pred tým ako sme prišli na Mestský podnik služieb sme vo vedľajšej budove objavili dlhú chodbu na ktorej bolo asi 30 kancelárií. Od právnikov až po architektov. Maruška vošla do prvých dverí ja do druhých. Obaja sme vyšli súčasne, ja s úspechom, ona bez. Keď sa to zopakovalo aj na druhý pokus nervózne mi oznámila

– Prestávka na cigu

– Prečo teraz? Som rozbehnutý chceš aby som padol z impulzu?

– Kokos Jozef ale ja som v prdeli mne to nejde ja toho mám plné zuby

– Tak sa netráp, načo sa trápiš, keď budeš chcieť niečo urobiť silou mocou just ti to nepôjde

– A čo mám akože podľa teba robiť keď si taký múdry

– Využi čaro prvej myšlienky

– ?????

– Bože dievča, dobre teda. Zhrňme si to. Ako vymýšľaš tak vymýšľaš nejde ti to. Tak prečo nenecháš namiesto seba vymýšľať niekoho iného

– A koho asi tak teba?

– Nie nato som nemyslel. Pozri ok dáme cigaretku k tomu kávičku s automatu, 15 minútovú prestávku a potom si pozbierame z tejto chodby peniaze. Dohodnuté?

– Pozbierame peniaze?

– Áno. Presne tak. Pozri do každých dverí položíme po jednej brožúre. Je tam návod na použitie. Predpokladám, že čítať vedia súdruhovia. Potom si dáme tu kávu a cigaretku. Keď dopijeme a dofajčíme, pôjdeme si už len pre peniaze.

– A si si istý, že to bude fungovať?

– Nie že som si istý ja to viem Maruška, ja to viem.

Urobili sme tak ako som povedal. Brožúrky sme nechali za 24 dverami. Presne z polovice sme si odniesli peniaze.

– Skvelé a prečo to nerobíme stále tak?

– Úprimne Maruška bavilo by ťa to?

– Hmmmm vieš že asi nie?

– Tak prečo sa pýtaš?

– Ty už si to niekedy vyskúšal však?

– Nie Maruška teraz to bolo po prvý krát a vieš prečo? Lebo verím v čaro prvej myšlienky.

Podstatu som jej vysvetlil potom dopodrobna počas dňa a ešte aj večer v kancelárii a ráno som to povedal na meetingu. Kolegovia nadšene tlieskali, Viktor sa usmieval popod nos. A ja? Čo ja? Ja som mal sám zo seba dobrý pocit a to mi stačilo.

Sedeli sme v zasadačke MPS Trnava. Maruška už bola trošku spokojnejšia, keďže ju hriali vo vrecku zarobené peniažky, ale to pravé orechové ju ešte len čakalo.

– Dobrý deň – privítala nás pani ekonomická námestníčka.

Podali sme si ruky a..veď už viete asi čo nasledovalo. Bola jasná hneď od prvej chvíle. Zachovalá, dobre vyzerajúca skoro 50 tnička. Pri podaní ruky som sa jej pozrel do očí. Ani uprene, ani letmo. Tak pol na pol. Tak, aby mala potrebu počas rozhovoru pozrieť sa mi do očí ešte raz.

– Dobrý aj vám pani námestníčka. Dnes sme už síce jednu kávu mali, ale ďalšiu neodmietneme a ak by bolo možné aj s minerálkou, nehovorím to z drzosti, ale preto, že predpokladám, že naša návšteva bude dlhšia ako pol hodinku a aj tak sa nás opýtate či si niečo nedáme,nakoľko je dnes vonku príšerne teplo a minerálka určite bodne aj vám – zahlásil som a vedel, že to vôbec nečakala.

– Ste fakt odvážny mladý muž. Máte pravdu kávičku si dám aj ja a čo sa týka tepla, tak to je ozaj neznesiteľné.

– No veď práve. Čo vy tu pekne v tieni, ale čo vaši zamestnanci tam vonku.

Cestou som sa stihol pristaviť pri ženičkách, ktoré skrášľovali Trnavu a pleli kvetináče pred budovou. Sťažovali sa na príšerné teplo a tak podobne. Tak prečo tu informáciu nevyužiť, tobôž nie vtedy ak som presne vedel kam tým mierim a čo tým sledujem.

– A vaša návšteva sa bude týkať našich zamestnancov nebodaj?

– Áno aj. Ako sa to vezme, ale k tomu sa dostaneme neskôr.

Trošku som naťahoval čas. Vedel som, že je žena ktorá sa rada pochváli, rada o sebe niečo prezradí. Stačilo mi položiť tri štyri otázky a presne som vedel ako na ňu. Okrem toho, v ktorom obchode si kúpila tú peknú blúzu ktorú som jej pochválil, mi stihla prezradiť, že dcéra práve skončila školu a v piatok budú promócie.

– A presne preto sme tu pani námestníčka.

– To mi chcete povedať že ste prišli kvôli promóciám mojej dcéry

– Áno a dokonca sme tu ako na zavolanie, náhody neexistujú. Robíme momentálne promo kampaň pre reštauráciu Kocka. Priestor ako stvorený na menšiu rodinný oslavu. A vďaka tomu, že sme dnes tu s kolegyňou máme pre vás niečo čo využijete aj keby ste nechceli. 50% zľavu z konečného účtu z kuchyne. Výška účtu je neobmedzená. Počet osôb iba dolná hranica. Minimálne 4 osoby.

– Tak tomu hovorím, že ste spadli z neba. Majiteľa Kocky dobre poznám a veru som tam už dlho nebola. Skvele tam varia, ale na dnešné pomery dosť draho. Hovoríte 50%. Tak to by ozaj šlo, ale určite to nebude len tak zadarmo.

– Hovorí z vás duch ekonómky – žmurkol som na ňu – áno zadarmo to nebude, ale ani nie za veľa. A okrem toho celé je to postavené tak, že šeky, ktoré vám tú zľavu zabezpečia vedieme ako informačnú brožúru, čiže položka zaúčtovateľná do repre nákladov respektíve do sociálne fondu.

– Super. To znie ozaj dobre. Tak teda viete čo, ja si jednu vezmem, vlastne prepáčte kúpim. Dopite si tú kávičku kľudne si dolejte minerálku ja skočím ešte za pánom riaditeľom určite aj on bude chcieť jednu.

– To minimálne pani námestníčka, to minimálne.

Keď odbehla Maruška na mňa nechápavo spustila krútiac hlavou

– Ty si jej nedal vôbec, žiadnu šancu oponovať

– A prečo by som mal?!

– No nie nemal len že ti proste ide karta.

– Maruška mne vždy, mne vždy a to ešte nie je koniec. Finále ešte len príde. Počula si ako som je spomenul zamestnancov. Čo myslíš koľko zamestnancov má taký MPS Trnava asi dosť že? Len počkaj uvidíš čo si ešte nevidela.

To som ešte ale ani ja netušil ako sa tá veta ozaj zmení na skutočnosť.

– Super mládež. Pán riaditeľ chce dve a ja si teda tiež vezmem dve, veď nebude mať viac ako ja a okrem toho súhlasil že to preženieme cez podnikový účet.

Na toto som čakal. Vedel som, že to pôjde na podnik. Veď som sa bavil s ekonómkou. Načo má drať vlastnú domácu kasu keď môže drať mestskú, že?

– Skvelé. Dobre teda dve pre vás dve pre pána riaditeľa, tak to máme rovných 1996,- korún. A pokračujeme ďalej. Nechcem vám radiť, ale zopár šekových knižiek by sa podľa mňa hodilo kúpiť aj zamestnancom. Myslím ako motivačné.

– Zamestnancom? No možno pre niektorých v kanceláriách. Ale radovým robotníkom asi nie. Myslíte si, že oni chodia do reštaurácie?

Prvá myšlienka na seba nenechala dlho čakať Toto nemala povedať, toto nie a tobôž nie mne. Spustil som na ňu takú spŕšku slov, že keď som skončil dobrých 5 minút predýchavala kým niečo povedala.

– Milá pani. Až do tejto chvíle ste mi bola ozaj sympatická. Ale toto čo ste povedali práve teraz zmrazilo všetky moje dobré predstavy o vás. Chcete mi povedať, že taký robotník nemá právo chodiť do reštaurácie, A čo je on niečo menej ako vy alebo pán riaditeľ. Prestrelili ste milá pani. Ja mám totiž otca robotníka a mamu učiteľku a verte mi, áno je pravda, že môj otec nosí celý život špinavé montérky, ale keď si z času na čas nahodí oblek a okuliare s kosteným rámom strčí do vrecka nejedného riaditeľa keď nie ministra. A mama? Áno z učiteľského platu si nedovolí kúpiť kabát za 5.000, ale verte mi aj v tom čo má od Vietnamca je ozaj kočka. Takže milá pani ak mi chcete povedať, že nejaký robotník si nezaslúži aby z času na čas zobral manželku na večeru alebo obed tak ste na veľkom omyle. A viete čo, ak sa teraz hneď nepoopravíte, tak vám vrátim tých 2000 korún bez 4 korún, šeky si vezmem a promócie si odbijete za 100 %.

Vysypal som to zo seba ako by ma to pálilo v ústach. Do toho som ešte pridal zaslzené oči a nie nahnevaný ale ozaj smutný výraz v tvári a bolo.

Videl som ako sa pani námestníčka pomaličky zviecha z prvotného šoku. Evidentne som ju zabil. Postavila sa vzala jednu sadu šekov a povedala

– Počkajte chvíľu.

– Čo myslíš čo urobí – opýtala sa Maruška

– Čo? O chvíľu sa vráti aj s peniazmi za 10 ďalších šekových knižiek

– A počuj, tvoja mama má naozaj kabát od Vietnamca?

– Ale čo si Maruška, to celé som si vymyslel. A poviem ti pravdu, keď tie šeky bude rozdávať zamestnancom vieš čo jej nato povedia?

– Nie?

– Šeky do reštaurácie? Keby ste nám radšej pridali peniaze k výplate.

– Tak prečo si zahral toto divadlo?

– Prečo? Lebo pani námestníčka potrebovala trošku zraziť hrebienok. Preto.

Čaro prvej myšlienky je ozaj neskutočné. Verte mi skúste to. Garantujem Vám že o nové zážitky budete mať postarané.

A ako to dopadlo s pani námestníčkou? Hádate správne. V ten deň sme mali s Maruškou výpredaj.

PODPORIŤ AUTORA

[add_to_cart id=““ sku=“P003″]

Navigácia v knihe<< S tebou, či bez teba – 10.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie)Sen – 12.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie) >>