Keď sme sa spoznávali a prešlo len pár týždňov ..Napísal , že sa mu nepáči keď flirtujem s niekým iným. Je pravdou , že mu to vraj nerobí dobre ,, Chcela som vedieť či cíti niečo keď to napísal,,,,                                                                                                                                                   Opýtala som sa či mu chýbam…. Odpovedal ,vieš je to tak.  Nemôžem  povedať , že mi chýbaš,  lebo viem, keď prídem si tu a som s tebou….. Opýtala som sa či ma má rad ? Odpovedal , áno a bez rozmýšľania . Milovala som ho aj keď som nevedela, čo vlastne cítim…..                             Povedala som si ,to je hlúposť . Čo to je aký zmätok v mojom srdci ? Zbláznila som  sa možno ? Veď triezvo musím  uvažovať .  Už sa ho nesmiem  vypytovať . Mala by som to  brať tak , že mi je pri ňom nádherne a je so mnou stále. Vždy ma podporuje . Odpovedá na otázky , pýta sa a stále je mi tým bližší. Neblázni preto daj pozor na svoje city.  Hovorila som si stále  . Nesmie to vedieť. Všetko aj tak  vycítil a vedel . Pýtal sa vŕtal a chcel vedieť aké sú moje city. Nevedela som ako je možné , že to cíti .  Keď sa ja pýtam je zdržanlivý  v jeho citovom prejave. No , niekoľko  kráť  mi napísal a bolo to ako vyznanie. Viem , že on svoje city prejavuje inak .                                                                                              Napísal mi to veľmi pekne a pár kráť potom keď som ho trosku k tomu prinútila. Povedal dobre napíšem ti , lebo viem  , že sonduješ. Čas letel veľmi rýchlo a ja som bola neskutočné zaľúbená . Veď som stále to nepopieram .  Bála som sa tých citov, čo boli vo mne a narastali. Nakoniec sa stalo a ja som mu všetko prezradila. Vraj nič nové som mu neprezradila .On už vedel o mojich citoch voči nemu… Ja som sa ale veľmi bála . Nepoznala som to nikdy pred tým. Neviem ako sa to stalo ale som tomu veľmi rada .                                                                                                   To poznanie ma napĺňa niečím novým a nádherným…….  Viem,  ľudia sa stretajú z mnohých príčin. Všetko vždy so všetkým súvisí. Duša nájde dušu len preto, že vedela kam má isť. Nehľadajú sa ľudia,  to duše blúdia a hľadajú sa. Niekedy dajú dohromady ľudí , ktorí sú úplne odlišní od seba. Niečo ale je tu, nejaká sila, ktorá  ich núti sa stretnúť. Ťažko si vedia vysvetliť , je to tak ako je. Stretne sa mladý muž a staršia žena. Mnoho kráť je to aj naopak.                                                                                                                                                                                                     Niektorí súdia a odsudzujú . Pýtajú sa čo už to je za vzťah? Nie vždy je to vzťah zaľúbených, len sú spolu . Majú len pocit ,že ich to ku sebe priťahuje.  Nič v tom nie je, len chcú byť spolu .  Stretajú sa a sú si veľmi blízki .  Jeden z druhým zdieľa jeho životné situácie . Premýšľajú o tom  , žeby to  nemali .  Deje sa to a preto, to nechajú ako to je . Nik nikdy nevie či sa to nestane aj pravé jemu. Je to záhadné aj tým, ktorým sa to stane . Pýtajú sa prečo  pravé mne sa to stalo?? Moc to ale  neriešia , berú to tak ako to prišlo do ich životov. Niekedy  je to aj veľmi ťažké to prijať  a s tým aj dokázať sa vyrovnať. No neskôr to berú tak ako samozrejme. Jeden  pre druhého sú tu . Prečo ? To neriešia. Je to ťažké a vždy je to zásah do ich životov. Nikdy nevieme čo nás v živote čaká . Čo príde do cesty a ako sa človek s tým vysporiada . Sú tu dvaja , ktorí žijú sami a predsa spolu . Stretávajú sa a ich neha je nekonečná. Túžby krásne , čisté .Ich životy sa zmenili ale sú spokojní  .  Veď sú na svete jeden pre druhého a či stvorení to zistia potom, neskôr .                                                                                                                                           Teraz sú tu sny, ktoré žijem a snívam. Sú to ilúzie  poviem si. To však nie je tak. Sú to skutočné predstavy a skutočný život plný prekážok . Žijem a chcem veľmi žiť. Dokážem to poviem si ak budem tu s nim. Je mojim snom , ktorý snívam keď zatváram oči. Je mojou silou keď sa uberám po ceste životom  za svojim cieľom. Mám nejaký cieľ ešte vôbec ? Verí  mi a ja verím jemu. Dokážem veľa a mám to v sebe , to stále  počúvam , Život nie som ja. Život sme my všetci. Naše stretnutia boli plne rozprávania o tom čo sme prežili počas dňa a čo nás zaujíma a o čom snívame a co sa deje okolo nás . Tie hodiny spolu nám ubiehali veľmi rychlo.  Nikam sme sa nenáhlili a ani sme nepomýšľali na nič ine len na tie pekne chvíle spolu pri rozhovore.  Dni sa krátili a naše stretnutia predlžovali. Prešlo leto a tak rýchlo , že sme ani nepostrehli a už tu bola zima,  Chladná , mrazivá a plno snehu . Bol január a dni ubiehali a sny boli zrazu iné.  Začínali ožívať a menili naše životy.  Kam sa uberáme a co chceme ? za čím ideme a kam chceme prísť ?  Ideme si oproti a chceme to. Prečo sa to tak deje nevieme, len si myslime, že by to tak byt malo. Potom prvé stretnutie . Prvý bozk, prvé objatie, prvý nežný dotyk.  To už nie je len hovoriť , to je už aj cítiť. Zrazu sú tu tie city. Ako je to možné, že sú to tie isté a predsa tak silne ?  Nepochopiteľné, bláznivé ale sú a neodchádzajú . Znásobujú sa, rodia sa nové. Neodchádzajú , kričia  sme tu . Všetko sa rutí , len tie city sú  nádherné . Zivot nemá snahu to zmeniť. Mení len to čo už je a nedá sa zmeniť.     Chcem  tak ako iní chcú . Byť  milovaná  aj keď si niekedy myslím , že nie som . Prečo je to tak zariadene na tejto zemi ? Čo nás tak ťahá aby sme tu boli a žili ? To sa vždy každý človek pýta ,keď sa rutí do priepasti? A rutí sa , a či z nej práve vylieza ? Kto mi to povie?                             Kto  podá ruku a povie  pod ?  Hej každý sa divá do neba ,hľadá tam svojho strážneho anjela. Modlitby dlhé šepká do oblačného neba plného zázrakov. Čo ak je tam anjel , čo nemá krídla ? Možno už ku mne naťahuje ruky a ja sa stále neveriac dívam.  Čo ak sú ľudia všetci ako ja,  slepá? A to som si povedala ,že ja som sa narodila ako žena a vidím do ďaleka. To čo blízko je , som prehliadla . Možno aj vy všetci sa tak dívate ako ja . Potom sa plazíme von z priepasti vášho života . Keby sme tú ruku videli mohli sme pekne stúpať . Ruka ,ktorá čaká, je tá čo mám nezištne pomôže. Nič nečaká  ,nič  od nás neprijme . Nie pretože ma dostatok, iba  je hrdá. Chce len  nám pomôcť.  Preto sme slepí aj keď sa dívame . Sedela som na dne mojej priepasti , zmierená že už niet mi pomoci. Veľmi som sa zmýlila . Pozrela som hore do neba a zrazu som videla anjela . Bez krídel ku mne prišiel a objal ma. Povedal kráčaj so mnou vedľa mňa . Podal mi ruku a ma viedol tou nekonečnou tmou.  Dni sa míňali a dotyk tej ruky bol stále pri mne, V mojom trápení ale aj v úsmeve , ktorý prichádzal ku mne . Cez tú ruku išiel pokoj ,porozumenie  a príval vzácnej energie. …………                                                                                                                                                                 Príroda sa mení , sneh je už preč. Pučia prvé kvietky a všetko sa prebúdza. Nový zivot je tu. Ber to aj ty tak , povie mi zavše. Všetko ožilo a môj strom  zamrzol , nezvládol nápor zimy.  Pozerala som sa a bolo mi ľúto ho dať vyťať. Po niekoľkých dňoch či týždňoch krátkych dívala som sa a kričala aby ma počul. On je živý ! Ako sa to mohlo stať ? Veď bol zamrznutý. Mal uschnúť a on je stále živý a vyhnal život nový. Vraj je to pre mňa znamenie . Mam sa tešiť zo života a nie nim plytvať. Jeho ruka ma stále drží . Keď sa pýtam ,ako to je , on sa rozhodnúť smie a ja nie. Povie ,áno každý človek sa o všetkom rozhoduje len   sám. Oooj tak to ja potom  tiež.                                                                                                Dobre je to vedieť  , tak ja  som už v tejto chvíľke rozhodnutá. Hneď príde odpoveď , no nie  to platí len na mňa . Ja môžem ale nie ty. Veľmi  rýchlo pochopil a zareagoval. Srandoval,  povedal , no a to som pod vplyvom , akoby to dopadlo keby som nebol? Tak určíte by to bolo patričným karhavým tónom . Viem to, zažila som jeho hnev. Povie mi a ja sa viem aj hnevať ? Musím uznať to nie nevie sa hnevať ale je veľmi prísny a dôraz akým mi vie vysvetliť ,čo treba   je dosť prísny. Niekedy mám pocit hrozne veľkej viny. Som vtedy ako maličké dieťa čo sa bojí a nie je schopné ani zaplakať aby sa nestalo niečo horšie .Keď povie čo treba  ma pohladí a objíme . Jeho neha odpovie za všetko , akoby šepkal mi ,prepáč .  Kráčame vedľa seba a nikam sa nenáhlime. Kde nám bude súdené,  tam sa zastavíme. Leto preletelo a ani neviem ako. A už zase lístie opadavá zo stromov, Je mi veľmi clivo a snažím sa na nič nemyslieť. Povie mi ,že nemám zmätkovať . Stavajú sa horšie veci . Čo ak je to skúška . Som vraj zdravšia a silnejšia ako iní ľudia .                                                                                                                                               Počúvam jeho slová , cez ne ma pohládza zas a znova. Sny treba meniť na skutočné . Nebrániť sa ničomu , kráčať a držať tú ruku. Cítiť jej teplú dlaň plnú života . Netreba strácať nádej. Sú skúšky života a máme ich zvládať.  Nepoddávaj sa ,kráčaj, počúvam  stále ……………             Prišla  jeseň a všetko je ako má byť. Dni sa striedajú a plynú a sú plne života. Skracujú sa dni a ja stále kráčam . Držím sa tej ruky , ktorá mi pomohla vykročiť do svetla z tmy. Moju ruku  mám schovanú  stále v tej teplej dlani……………

 

 


Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up