Sedel som a autobuse a prvé čo som urobil bolo, že som jej začal písať smsku. Snažil som sa pár vetami vyjadriť všetky pocity, ktoré mnou lomcovali. Čakal som na to celý rok. Vedel som, že sa to stane, ale nevedel, že ma to takto vezme. Na moje milé prekvapenie prv než som správu stihol dopísať a odoslať prišla sms od nej. Presný obsah ani tej mojej a ani tej jej vôbec nie je dôležitý. Dá sa to povedať jednoducho – obaja sme boli jasní. To sme však ešte netušili ako nás oboch to čo sa stalo bude mátať dňom i nocou a to doslovne. Nemohol som jej nezavolať. Presne som vedel čo jej mám povedať, ale ešte predtým som jej poslal krátku správu. Jednoducho som nemohol len tak odísť a ešte raz ju nevidieť, ešte raz ju neobjať, ešte raz sa jej nedotknúť, ešte raz ju nepobozkať, ešte raz k nej neprivoňať. Bože ako krásne voňala. Tak sviežo. Nie nemyslím vôbec na parfém. Myslím na vôňu jej vlasov, jej pokožky, jej dychu. Chémia je chémia a neviem ako na vás na mňa funguje. Feromóny urobili svoju prácu dokonale.
– ZAJTRA odchádzam až večer. Mohol by som sa cez deň zastaviť? Rád by som ťa pred odchodom ešte uvidel a hlavne chcem vidieť tvoje dielo. –
Zakrátko nato mi prišla odpoveď.
– Veľmi rada. Ozaj veľmi rada, ale neber mi to za zle, chcem, ale ozaj nemôžem.
Nemôže? Nie, to nie. Toto nie. Toto ozaj nemôže. Ale nie nevidieť ma, ale proste také niečo urobiť. Ako, prečo, čo alebo kto jej bráni. Prečo musí byť práve ona taká dokonalá. Prečo práve teraz, prečo mi to teda dovolila? Prečo ma neodmietla, prečo ma nezastavila? Čakala, že sa to stane a vedela, že sa to musí stať keď sa stretneme. Tak prečo?
– Ahoj. Prepáč, že ti volám, ale nemôžem ináč. Ozaj by som rád videl tvoju novú knižnicu a všetko čo si pripravila a vymyslela. Čochvíľa ju otvoríš a ja by som ju ozaj videl rád takto ešte za čerstva. Vieš, že zajtra odchádzam a uvidíme sa možno až o pár mesiacov. Sľubujem, že budem poslušný.
– Dobre teda ak budeš poslušný, popremýšľam a dám ti vedieť. Dobre ešte ti napíšem, alebo zavolám. Ale určite ti dám vedieť.
Vedel a počul som v jej hlase, že večer mi príde jedna jediná správa – Prídi. Musím priznať, že som ozaj chcel vidieť jej knižnicu. Rozhodla sa totiž otvoriť malú knižnicu, kde si každý vie prísť na svoje od malých čitateľov až po vyznávačov konšpiračných teórii. A ja mám knihy rád a nič lepšie ako spoznať práve ju sa mi nemohlo stať. Neskôr sme prišli nato, že nie len knihy sú to čo nás spája, ale i taký chlieb vo vajci a kečup napríklad, a ešte mnoho mnoho ďalšieho. Ja som rozumel jej a ona rozumela mne a aj napriek tomu sme si slobodne nemohli spadnúť do náručia a museli sme svoje city skrývať pred svetom. Ako dlho to vydržíme nevedel ani jeden z nás. Vedeli sme len jedno, že jeden druhého potrebujeme a jeden bez druhého nedokážeme byť. Vedeli sme jedno, že aj keď budeme žiť oddelene každý svoj vlastný život budeme navždy spojení a navždy budeme hľadať možnosť ako byť spolu čo i len na krátky okamih.
Večer mi pípla smska. Bolo tam napísané presne to čo som predpokladal. Nevedel som sa dočkať nového rána. Dohodli sme sa, že presne o 10 tej mám byť u nej.
Ako už u mňa býva zvykom bol som u nej o 15 minút skôr. Odparkoval som auto kúsok ďalej vo vedľajšej ulici. Namiesto zvončeka som jej zavolal.
– Ahoj už som tu, trošku skôr ale hádam to nevadí.
– Super. Hneď som dole.
Otvorila mi dvere. Na sebe mala tepláky a biele tričko. Bola rozkošná. Nemôžem si pomôcť proste viem, že by bola rozkošná aj keby mala na sebe vrece od zemiakov.
– Vitaj teda a zvonček nepoznáš?
– Poznám jasne, že poznám.
– Tak poď ďalej.
Pribuchla dvere a ja som ju hneď v tom momente objal a pobozkal. Odtiahla sa. Nechápal som jej reakciu. Včera sme sa od seba nevedeli odtrhnúť a teraz toto?
– Hej spomaľ. Nie tu pred oknami.
– Jáj – usmial som sa – a ja som si myslel, že nechceš.
– Chcem – povedala a ja som v jej očiach opäť uvidel tú neskrotnú vášeň.
– Poď ukážem ti knižnicu.
Postupne mi ukazovala jednotlivé čitateľské kútiky a ja som ju nasledoval a nasledoval a sledoval ako žiari šťastím.
-Páči sa ti to?
-Áno a veľmi. Veď vieš, že milujem knihy, potom víno a v neposlednom rade teba.
-To si len myslíš – začervenala sa.
Nakoniec ma usadila v pracovni na sedačku.
– Tak tu sedím keď spolu skypujeme. Odo dnes budeš mať aspoň jasnejšiu predstavu.
-Super. Áno je to oveľa lepšie.
Nepovedal som jej nahlas, že je to určite úžasné, keď si budem vedieť predstaviť aj priestor nie len osobu, ale úžasnejšie by bolo keby som si nemusel predstavovať nič. Úžasnejšie by bolo, keby som večer nemusel odcestovať, úžasnejšie by bolo keby som tu mohol zostať.
– Nechceš kávu, alebo niečo iné na pitie alebo nie si hladný?
– Nie nerob si starosti – povedal som a pritom som sedel ako na ihlách. Chcel som ju objať, chcel som ju vyzliecť z trička a teplákov, chcel som sa dotýkať jej tela, chcel som ju ovoňať na tých najzakázanejších miestach. Natiahol som ruku smerom k nej. Chytila sa a sadla si na mňa. Nedokázal som odolať. Vedel som, že kráčame obaja po tenkom ľade a hranica, ktorá nás delí od hriechu je na spadnutie. Aj keď už len pomyslenie na to čo by sa stalo ak prekročíme hranicu bolo hriechom samým o sebe.
Hľadeli sme si do očí a vychutnávali si tú chvíľu objatia tak intenzívne akoby sa už nikdy nemala zopakovať. Obaja sme vedeli, že sme jeden druhému príliš blízko nato, aby sme to pokazili pokračovaním. Obaja sme vedeli, že ak odoláme náš vzťah to upevní a už nás nikto a nikdy nerozdelí. Postavila sa vzala ma za ruku a odtiahla do kuchyne.
– Tu to bude bezpečnejšie.
– No keď myslíš – vravel som
Urobila vodu so sirupom. Ukázala mi záhradu za domom, terasu. Občas sme si dali letmí bozk. Nakoniec sme sa vrátili do pracovne.
– Asi budeš musieť odísť.
– Vyháňaš ma?
– Nie nevyháňam, ale keď si tu tak sa nedokážem ovládať….
– Chceš ma?
– Chcem ťa! Veľmi ťa chcem.
Neboli potrebné žiadne ďalšie slová. Stačilo to čo sme povedali. V jednoduchosti je krása stačí povedať – chcem – načo hovoriť viac.
– Nie neodídem zostanem a budem poslušný. Sľubujem.
– Dobre teda tak čo budeme robiť? Pustím nejakú hudbu?
– Pusti.
Počúvali sme hudbu, rozprávali sa a obom nám v hlave tancovali čertíkovia pokúšajúci čoraz ďalej tým viac. Nakoniec sme sa dohodli, že zostanem do jednej a vezmem ju do mesta autom nakoľko potrebovala niečo v meste vybaviť. Bol som rád, že si ešte na tú cestu autom môžem predĺžiť chvíľu strávenú v jej prítomnosti.
– Idem sa prezliecť asi by si mal počkať vedľa.
Nereagoval som. Akurát som sa postavil zo sedačky. Neviem prečo odrazu vyskočila na sedačku objala ma, pobozkala a s úsmevom dodala – Tak a teraz som vyššia ako ty.
Bola rozkošná. Ako malé dieťa. Ozaj bola zlatá. Vedela sa tak úprimne a otvorene tešiť z každej maličkosti. A ja som v tej chvíli prestal úplne rozumieť tomu prečo vlastne žije s niekym iným, prečo je tu teraz so mnou keď večer keď odídem opäť možno bude objímať jeho a nie mňa. Veľmi rýchlo som tieto myšlienky upratal naspäť do hlavy. A čo ma je vlastne po tom, načo nad tým vôbec premýšľam. Ak ho má rada a vie si predstaviť svoj život vedľa neho aj o ďalších 5, 10, 15, 20 rokov tak jej predsa nebudem brániť. Vedel som, že mám šancu, vedel som, že to prečo je so mnou je vlastne len to čo jej chýba pri ňom a na druhej strane som vedel, že to čo má on možno nemám ja. Nechcel a ani som nedokázal ju do ničoho tlačiť. Oni ona a ani ja sme nemuseli nič hovoriť vedeli sme aj bez slov, že nás spája vášeň ale obaja sme rovnako tak vedeli, že ja musím odísť a to čo bude ďalej to zatiaľ vie len Boh. Aj keď ona v neho neverí. Už už sme boli na ceste smerom vonku k autu, keď sa to stalo.
-Zabijem ťa – povedala a pritisla sa ku mne ešte vášnivejšie a ešte bližšie
-Odpusť – povedal som a otvoril priestor do ktorého som si uložil DOTYK v DOTYKU. Dotyk na ktorý nikdy nezabudnem. Dotyk, ktorý bol presne tým kľúčom k prekročeniu hranice. Zažil som veľa dotykov vo svojom živote. Ale tento ma úplne dostal. Dostal ma preto, lebo som vedel, že to je dotyk po ktorom nebude pokračovať pohyb. V tej chvíli sme totiž na pár dlhých sekúnd skameneli v dotyku a v bozku. Báli sme sa čo i len pohnúť. Prial som si jediné nech táto chvíľa neskončí a pevne dúfal, že sa ešte raz zopakuje. A čo ak nie? Čo je to posledná chvíľa, čo ak ju už nikdy v živote neuvidím. Čo ak je toto posledná chvíľa kedy sa jej dotýkam. Čo ak….odložil som si chuť jej sladkých perí, odložil som si nežné dotyky jej rúk, odložil som si jej vášnivý pohľad, sviežu vôňu, odložil som si každý, každučký jeden detail. Raz a navždy odložil a vedel, že ak sa niekedy zopakuje, už nikdy nikdy nedovolím aby sa skončil.
A čo bolo ďalej? Nasadli sme do auta, odviezol som ju do mesta. Na miesto kam potrebovala ísť som sa vedel dostať za pár minút. Naschvál som išiel ako miestny taxikár, najdlhšou a najdrahšou možnou trasou. Dôvody asi nemusím dlho rozvádzať. Cestou som raz zastavil na krajnici.
-Prečo si zastavil?
-Lebo – odpovedal som – lebo keď budeš na mieste už nebudem môcť urobiť toto- nahol som sa a pobozkal ju.
– Tak a si na mieste. Drž sa a opatruj sa. Večer ti dám vedieť ako som docestoval a neskôr si voláme alebo píšeme.
– Dobre daj vedieť – nahla sa k bozku
– Nie už nie, choď už
Sklopila smutne zrak. Nedokázal som to už. Nie preto žeby som nechcel, ale preto, že ak by som to urobil nedokázal by som určite odísť a ak máme byť niekedy spolu, tak nie dnes a nie teraz. Ešte neprišiel ten správny čas. A čo ak nikdy nepríde? Tak mi po nej zostane DOTYK V DOTYKU dotyk na ktorý sa do smrti nezabúda.
PODPORIŤ AUTORA
[add_to_cart id=““ sku=“P003″]
