Imortálna-5.Kapitola

Tento príbeh je kapitola 5 z 8 v knihe IMORTÁLNA

Bola som obklopená tmou.
Kde som? Netuším. Je tu len tma. Nepáči sa mi to. Chcem svetlo.    …Chcem oheň.

Pocítila som ho.Oheň.
Ale nevidela ho. Cítila som ho akoby vo vnútri seba. Akoby celý môj vnútrajšok pozostával Z ohňa. Cítila som ho pod kožou rúk, nôh… Akoby bol vo mne väznený. A chcel sa oslobodiť. Len čakal kým mu to dovolím.
Sustredila som sa a…
Vzbĺkla som.
Cítila som silu ktorá vychádzala niekde Z môjho vnútra. Rovnako ako ten oheň. Páčilo sa mi to. Usmiala som sa. A….

Otvorila som oči.
Bol to len sen? Ak áno, prečo sa cítim tak isto? Tie plamene V sebe…Posadila som sa.

Kde to vlastne…
V tom som si spomenula. Párty. Požiar. To dievčatko. To ako som horela. A potom… ten oheň prenikol až do mňa. Až mne pod kožu. Všetok ten oheň. A akoby tam stále bol. Aj teraz.

Vedela som že väčšina ľudí by si pomyslela že umreli A teraz sú pravdepodobne V pekle. No ja som vedela že niesom mŕtva. Žijem.
Ten oheň ma predsalen nezabil.

Postavila som sa. Bola tu tma. Jediné čo som cítila bolo spálené drevo a prach. Musím byť stále V tom dome. No chcela som to vedieť naisto. Hmm.
Ako som to spravila V tom sne?
Proste som vypustila tie plamene vo vnútri seba. No teraz by mi stačil iba malý plamienok. Nechcem vzbĺknuť celá. Sústredila som sa na plamene V mojej ruke….vypustiť ich von…

Rozhorela sa mi dlaň.
Super! No V tom sa mi zasa divoko rozhorelo celé telo.
Sakra. Chytilia sa odomňa podlaha aj všetok nábytok Z ktorého ešte nebol popol.
Všade okolo mňa, aj nadomnou boli zrútené steny,drevá… A to všetko teraz nanovo horelo.
Výborne Mia. Založila si ďalší požiar.

Musím sa Z tadeto dostať skôr ako sem prídu hasiči. Musím niekam ujsť. Aby ma nikto nevidel.
A potom môžem rozmýšľať O tom, akoto že sa viem samovznietiť A vôbec mi to neubližuje.
Ako som sa prebúravala troskami, stále horiaca, zistila som že som oveľa silnejšia než som bývala.
No hej. Tú silu stále cítim. Myslím že keby chcem, prehodím auto. Zrazu som nad sebou uvidela oblohu.
Fuuu.
Dobre zvládla som to. A teraz rýchlo zdrhnúť.
Ale má to háčik. Nemôžem prebehovať ulicami ako horiaca pochodeň. Ale ako sa mám uhasiť?

Spravila som to úplne prirodzene. Proste som tie plamene znova pohltila. Donútila som ich stiahnuť sa zas späť do mňa. S prekvapením som zistila že veci čo som mala oblečené stále mám. Len trochu obhorené.

Hej. Ja viem.
Všetko to znie hrozne divne. Ale bolo to super! Teda aspoň pre mňa. Bola som ako ten horiaci chlap Z fantastickej štvorky haha.
Počas tohto rozplívania, aká som úžasná, som začula sirény.
A sakra. Hasiči. Musím Z tadeto vypadnúť. Rozbehla som sa do parku ktorý bol asi sto metrov od toho domu. Prekvapilo ma ako rýchlo bežím. Bola som tam asi za päť sekúnd.
Kokšo toto už nemôže byť lepšie!

Rýchlo som sa skryla za stromy. Nikto ma nezbadal. Našťastie.
Sledovala som hasičov. Keď po pol hodine odišli, išla som hlbšie do parku.
Teraz musím porozmýšľať O tom čo sa vlastne stalo.
A čo budem robiť.

Takže. Fakt je, že som mŕtva. Teda… Všetci si to myslia. A ja ich nemienim vyviesť Z tohto omylu.
Veď nieje normálne aby človek ktorý mal uhorieť, len tak prišiel domov akoby nič. A pri tom sa ešte náhodou vznietil. Všetci by si pomysleli že sa zbláznili. Alebo by sa zo mňa pokúšali vyhnať diabla?
Každopádne, nikto by to nebol schopný stráviť. Teda Z dospelých.

Najlepšie by bolo, keby odídem. Ďaleko. Do iného mesta alebo najlepšie štátu.
Hej to by bolo najrozumnejšie.
Teda za predpokladu že by som mohla začať nový život bez peňazí, dokladov A bez toho aby som vedela odpovedať na otázky tipu: kde bývaš, kto sú tvoji rodičia a ako sa voláš.

Sama to teraz nezvládnem. Potrebujem niekoho. Niekoho kto mi pomôže.
Takže to musím niekomu povedať.
Najlepšie niekomu svojho veku.
Takíto ľudia sú schopnejší uveriť veciam takéhoto tipu.

No hej ale komu? Peti? Tá zrejme ešte ani nevie čo sa stalo. O to by to bolo jednoduchšie ale zrejme by začala penikárčiť. Možno jej to poviem, ale nie ako prvej.
Napadla ma už len jedna osoba, ktorej som bola schopná veriť.
Nick.
Kto iný. Bude to pre neho hrozný šok keďže ma videl zmiznúť v tom požiari a už sa nevrátiť.
V hlave som si premyslela všetky možné riziká toho, čo sa stane ak mu to poviem.

Uverí mi ale prezradí to.
To nespraví, ale musím si prebrať všetky možnosti.
V takom prípade by nemal žiadne dôkazy toho že som naozaj prežila a dali by ho do blázinca. Veď kto by mu veril? Budem rada ak mi uverí on.

Neuverí mi A pomyslí si že sa zbláznil. No… Budem sa ho snažiť presvedčiť až dokým neusúdim že sa mi to nepodarí. A budem sa musieť zmieriť S tým že som mu zrejme zničila život. Lebo pravdepodobne tiež skončí V blázinci.

Zlakne sa tak, že ho porazí.
A ja sa budem musieť zmieriť S tým že kvôli mne zomrel.

No… jedna možnosť lepšia ako druhá…

No vážne si nemyslím že sa niečo takéto stane. Pochopí to. A pomôže mi. Som si tým istá.

Takže teraz čo. Pôjdem K nemu domov A len tak sa zjavím V jeho izbe? A čo poviem?
,,Čau Nick! Chýbala som ti? Tak skoro ťa otravovať neprestanem kamarát!“
Aach. Nechám to na improvizáciu.

Vyšla som Z parku A zamierila K jeho domu. Snažila som sa tváriť ako normálne dievča ktoré sa náhodou prechádza V noci po uliciach V obhorených veciach.
Pre istotu som sa držala V tieňoch.
A ak ma aj niekto uvidí, ľahko môžem ujsť.

Došla som k jeho domu.
Tak. A ako sa teraz dostanem dovnútra? Viem že izbu má hore. A viem aj kde.
Nie, nebola som uňho!
Raz mi kýval Z okna…

Po stene sa nevyškriabem, niesom spiderman.
Musím sa dostať vnútrajškom.
Šťastie mi zrejme prialo lebo na prízemí bolo otvorené okno. Potichu som prekĺzla dovnútra.
Nick býva len s jeho otcom, ktorý je na týždeň preč, a o dva roky starším bratom, ktorý momentálne pracuje niekde V zahraničí. Aspoň pokiaľ viem.
Takže by ma nikto nemal nachytať.

Vybehla som po schodoch hore A našla jeho izbu. Potichu som otvorila dvere. Mal ju neuveriteľne veľkú. Od polovičky až k oknu kde mal posteľ, bola osvietená mesiacom. Tam kde som stála ja, A ešte také dva metre predomnou, bola dokonalá tma. Ak aj bol hore, určite ma nevidel.
V mysli som sa musela ironicky zasmiať. Keď sa mu pôjdem ukázať, spravím pár krokov A vynorím sa Z tmy do svetla ako V nejakom dramatickom filme. Hej fakt vtipné. Naozaj sa začínam obávať či nedostane infarkt.
No čo. Milujem dramatické veci.

Pozrela som na posteľ kde ležal. Mesiac mu krásne osvetľoval tvár. Nebol na nej pokojný výraz. Skôr smutný, utrápený. Zrejme kvôli tomu čo sa dnes stalo. Ak pôjde všetko hladko A uverí mi, tak ho Z toho trápenia hádam dostanem.
Alebo, v tom horšom prípade, mu na ňom ešte pridám.

Nie. Takto myslieť nechcem. Teraz necúvnem. Poviem mu to. Znova som sa naňho zahľadela.

Asi ešte úplne nespí. No nevšimol si že som mu vošla do izby. Zhlboka som sa nadýchla.
Dobre. Toto musím spraviť.
Zavrela som dvere. Nie potichu. Chcela som aby sa prebral.
Razom otvoril oči A spozornel. Trochu hlasno som prešľapla z jednej nohy nadruhú aby si uvedomil že tu niekto stojí. Bleskovo sa postavil.
Sakra hádam ho týmto moc nestraším. Nechcem aby začal vyšaľovať už teraz. To nech si nechá napotom.
,,Kto je tam?!“ V hlase mu znela panika no snažil sa to zakryť.
Pft. Chlapče panikáriť ešte len budeš.
Čo by som mala teraz spraviť?
,,Hej! Kto si?“ povedal hlasnejšie.
Uf. Rýchlo musím niečo spraviť než po mne niečo hodí. Napríklad lampu. Tú mal hneď vedľa postele.
,,Posledný krát sa pýtam. Kto….?
,,Nick…“ prerušila som ho šepotom.
Stuhol. Ale nezdalo sa mi že by spoznal môj hlas. No možno len nechcel.
,,KTO si? Poď na svetlo.“
Ako chce. Nebudem to naťahovať.
,,Dobre. AlenNezlakni sa. Prosím“
Stála som tam ešte asi tri sekundy A potom som sa pomaly pohla dopredu.

Navigácia v knihe<< Imortálna- 4.KapitolaImortálna-6.kapitola >>