Na ďalší deň ráno mi išiel Nick do mesta kúpiť nejaké jednoduché oblečenie. Dočasné riešenie, kým si nepôjdem kúpiť nejaké sama. To sme išli poobede. Aby ma pre istotu nikto nespoznal, dal mi Nick jeho slnečné okuliare A šiltovku. Išli sme vlakom. Až do Nitry. Je to poriadne ďaleko takže ma tam nikto nezpozná.

Nemienim sa tu zdržiavať dlho, nechcem riskovať. Išla som hneď kupovať oblečenie.
Nechcela som nič drahé ale Nick mi doslova prikázal že si mám kúpiť hocičo. No hej. Má dosť bohatú rodinu. A on nieje žiaden namyslený idiot takže moc neutráca. Tým pádom má peňazí až až.
Nakoniec ma presvedčil a ja som si vybrala čo sa mi páčilo. A do toho som sa hneď aj obliekla.
Čierne obtiahnuté kratase, červený top, čiernu koženku, čierne štýlové topánky prakticky na každé počasie a nové slnečáky.
No nemôžem chodiť furt V tom istom tak som zobrala ešte pár ďalších kusov oblečenia.
Všetko V čiernych A červených farbách. Vždy som sa tak rada obliekala a teraz mi to príde aj vhodné. Veď červená ja farba ohňa nie?
Keď sme sa chystali ísť, Nick ma prekvapil tým že mi kúpil prsteň. Vedel že som vždy hrozne rada nosievala prstene. Tento mal vsadený veľký červený kameň. Neuveriteľne sa mi páčil.
Dala som za to mu pusu na líce.
Ako môže byť Nick taký… Neviem. Veľkorysý? Nesebecký? Pozorný? Proste super. Ako posledné, sme šli na obed.
Ja viem. Celé to znie skoro ako rande. Ale nieje. Nechcem aby bolo. Môj názor sa nezmenil.
Stále nechcem s nikým chodiť.
Just nie teraz. Predsa len, teraz som nebezpečná. Viem že mu nikdy nič nespravím ale aj tak som.

Na ďalší deň
Dnes sa koná môj pohreb. Nick mi to povedal ráno. Ide tam.
,,Idem aj ja“ oznámila som mu.
Zdesil sa.
,,Čo? Šibe ti? Všetci ťa tam poznajú! Zbadajú ťa a si v keli! Nerozmýšľaš?“
Pretočila som očami.
,,Nick. Kľud. Ja sa tam predsa nebudem promenádovať medzi luďmi. Cintorín je V lese že? Proste sa schovám za stromy. Dosť hlboko na to aby ma nevideli. Plus, pozri von. Prší. Nemajú šancu zbadať ma. Ver mi“
Otváral ústa že niečo povie no predbehla som ho.
,,Hej. Je to môj pohreb. Myslím že je logické, aby som sa na ňom zúčastnila nie?“ žmurkla som naňho.
Nezdal sa že my môj pokus o vtip ocenil ale nehádal sa. Vedel že je to zbytočné. Išla by som aj tak.
,,Ale si si istá že to zvládneš? Predsalen. Bude tam tvoja rodina, tvoja mama, priatelia… A všetci budú plakať. Vydržíš tam len tak stáť?“
,,Áno“ odpovedala som pevne. Áno bude to ťažké. Možno si poplačem aj ja. Ale musím tam ísť. Môže to byť… Posledná šanca vedieť všetkých ktorých mám rada. A naviac… Zúčastniť sa vlastného pohrebu… Paráda nie? Kto sa môže pochváliť niečím takým?  ….Z tohoto by som si srandu robiť nemala.

Nick odišiel O tretej. Ja som samozrejme nešla S ním. Obliekla som si čierne kožené nohavice čierne tričko A koženku. Načo sa obliekať slušne. Nikto ma neuvidí. Vyrazila som do lesa a k cintorínu.
Vonku bol riadny lejak. Páčilo sa mi to. Milujem dášť.
Zarazila som sa pri tej myšlienke. Nemalo by to byť tetaz naopak? Prakticky, som živel ohňa. Nemala by som teraz vodu nenávidieť? No nebola som toho schopná. Vždy som ju mala rada. Nechápem tomu.
Aj tetaz, keď bývam U Nicka, som sa pár krát pristihla pri túžbe poplávať si v jeho bazéne. Nevadilo by mi ani to že prší. No vždy som ten nápad V duchu zahriakla. V sebe mám teraz oheň. Čo ak sa niečo stane ak sa ponorím do vody? No ten dášť mi nič nerobí. Budem to musieť vyskúšať.
Vyšla som do lesa. Usmiala som sa. Ako dlho som tu už nebola? Vždy som milovala prechádzky po lese. A K tomu prší. Splnený sen. Teda…. Nie tak celkom.
Vzbĺkla som. Taak tetaz je to super. Začal fúkať vietor.
Dobre. Stačí blbostí. Prestala som horieť A pokračovala smerom K cintorínu. Rozbehla som sa. Zastavila som sa až asi dvesto metrov od cintorína. Kráčala som až dokým som medzi stromami neuvidela náhrobky. A ludí V čiernom. Nasledovali rakvu. Určite prázdnu. Fajt nechápem prečo ju tam teda dávajú. Zo simboliky? Pf. Zbytočné míňanie peňazí. Mali mi dať len náhrobok.
Rakvu začali spúšťať do jamy.
Pohla som sa trochu bližšie aby som videla lepšie na ľudí.
Zbadala som mamu. Plakala. Veľmi.
Marek, môj ujo, ju musel pridržiavať aby sa nezrútila. Bol to premňa hrozný pohľad. Snažila som sa poriadne pozrieť na jej tvár. Dášť mi V tom zabraňoval.
Zvláštne. Fyzicky som síce silnejšia ale zmysly sa mi nezlepšili.
Znova som sa sústredila na mamu.
Aké boli posledné slová ktoré som jej povedala? Už viem.
Ahoj mami.
Vtedy som sa S ňou lúčila, išla som k Nickovi.
Takže moje posledné slova jej, boli vlastne lúčiace. Aké príhodné.
Bola som rada že keď som ešte bola S ňou, tak som jej čo najčastejšie dávala vedieť ako ju mám rada. Pomáhala som jej, rozprávala sa S ňou, robila si Z nej srandu. Ale aj tak by som jej chcela ešte povedať priamo ako ju ľúbim. A poďakovať jej. Ale myslím že to vie. Dúfam V to.
Presunula som sa pohľadom na ostatných pozostalích. Celá moja rodina. Niektorí plakali, iný sa to snažili zadržiavať.
Aj tak bol na nich veľmi smutný pohľad.
Boli tam aj moji učitelia zo školy. Plakali asi štyria. No hej. Ja som bola celkom populárny študent. Súťaže A tak…
Taktiež tam boli všetci moji spolužiaci A kamaráti.
Až toľko?
Potom som zbadala Nicka. Znažil sa pozerať smerom K jame ako ostatní, ale pohľad mu stále blúdil K lesu.
Má to márne. Nezbadá ma.
A vedľa neho… Peťa. Tiež plakala.
Zamračila som sa.
Viem že keď som sa dostala Z toho domu, rozmýšľala som či jej poviem čo sa mi stalo. A stále mi to behá po rozume. Ale ja do tejto nadprirodzenej veci so mnou A ohňom, nechcem ťahať veľa ľudí. Už to že som to povedala jednému je podlamňa zlé. No bola to nutnosť.

Očami som prebehla ešte raz po celom tom zhromaždení.
Páni. Toľkým ľuďom na mne záležalo.
To som si nikdy predtým neuvedomila. A nietorí si to zrejme neuvedomili tiež. Až kým som nezomrela.
Ako sa to hovorí?
To čo sme mali si uvedomíme, až keď to stratíme.
Otrepaná, ale tak pravdivá fráza.

O pár minút ľudia začali odchádzať.
Mali by. Dášť ešte viac zhustol. Toto je nejaké upršané leto.
Nakoniec, ako posledná, odišla aj mama. Pozorovala som jej chrbát kým nezmizla.
Chcelo sa mi plakať. No slzy nevychádzali. Akoby mi to ten silný oheň ktorý je stále vo mne nedovoľoval. Pravda.
Teraz plakať nechcem.
Stála som tam medzi stromami ešte pár minút A potom som sa rozbehla späť k Nickovi domov. Bola som celá mokrá.
Šla som do sprchy. Keď som Z nej vyšla, obliekla som sa a sadla si na gauč. Len tak som pozerala do blba.
Po chvíli prišiel Nick.
Ja som celý ten čas zvádzala boj sama so sebou. Jedna moja časť to chcela zo seba všetko dostať von. Všetko to vyplakať. Všetko čo sa za posledné tri dni stalo.
A ďalšia moja časť, chcela ostať silná.
Nechcela slzy dovoliť.
Slzy sú prejav slabosti nie?
Keď Nick došiel do obývačky, chvíľu stal vo dverách a pozeral sa na mňa.
A potom sa ku mne vrhol.
Objal ma. Pevne. Moju hlavu si pritiahol na hruď.
,,Mia“ zašepkal mi do vlasov.
,,Musíš to zo seba dostať. Plač je ludský. Nedus to V sebe. Som tu pre teba.“ hladil ma pochrbte.
To vyzerám až tak hrozne? Že ma hneď prečítal?
Objímal ma jemne akoby som sa mala zlomiť, No pritom pevne, akoby ma chcel udržať pokope.
Stále som bojovala sama so sebou.
Sedeli sme tam asi hodinu.
A mne nakoniec po líci stiekla slza.

Po pár dňoch

V ovládaní ohňa som sa oveľa zlepšila.
Posledné dni som veľa času trávila hlboko v lese. Našla som tam jedno miesto na ktorom som mohla V pohode trénovať.
Asi dvesto metrov štvorcových bola len zemina A žiadna tráva ani stromy.
Nemusela som sa báť že niečo podpálim.
To trénovanie mi išlo stokrát ľahšie než som myslela. O chvíľu som si vedela na prste zapáliť neškodný plamienok, alebo chŕliť Z rúk obrovské plamene dobiela rozžeraveného ohňa.
Taktiež som skúšala moju fyzickú silu A rýchlosť. Šesťdesiatku som zabehla za štyri sekundy A bez problémov som zdvyhla stopäťdesiat kíl.
Nick sa vždy chcel ísť pozrieť na to, Čo a ako V tom lese robím ale nikdy som ho nepustila so slovami, že si ešte niesom sama tou svojou silou istá. Aby sa mi to nevymklo Z pod kontroly.
No teraz si sama sebou už istá som.
Tak som ho dnes vzala so sebou. Bol neuveriteľne nadšený ale aj trochu nervózny. No to sa snažil skryť.
Došli sme na miesto.
,,Taaak. Čo chceš vidieť?“ spýtala aom sa S úškrnom.
,,Ja neviem. Hocičo. Všetko. Čo dokážeš?“
Pousmiala som sa.
,,Tak najprv…“ predviedla som mu svoju rýchlosť. Za tri sekundy som stála päťdesiat metrov od neho. A za dve zasa pri ňom.
Mal vypúlené oči. Ďalej som zobrala balvan ktorý bol pri stromoch A zdvihla som ho. Bol veľký asi jeden meter. Teraz mu oči skoro vypadli.
Zasmiala som sa.
Pustila som kameň, A postavila som sa asi desať metrov od Nicka.
Rozpažila som ruky. Na pravej som si nechala vzbĺknuť plamienok. Postupne som ho nechala aby sa zväčšoval A pohlcoval mi pomali celé telo. Keď sa mi dotkol ramena, nechala som si razom vzbĺknuť celé telo okrem ľavej ruky. Postupne som nechala vzbĺknuť aj tú.
Toto mi na začiatku robilo trochu problémy A musela som sa neuveriteľne sústrediť aby som to zvládla, No tetaz to robím úplne prirodzene. Nieje nič ľahšie.
Nick mal počas celého tohto procesu otvorené ústa, no teraz sa usmieval.
Začal pomaly kráčať ku mne, tak som prestala horieť. Veci som mala akotak celé. Tieto kožené tak ľahko nezhoria.
Prišiel až ku mne. Stále sa usmieval.
,,Si úžasná Mia.“ povedal a chytil ma za ruku.
Na tvári sa mu objavil trochu túžobný výraz. Pozrel mi na pery. Priblížil sa.
To nemyslí vážne!
Nevyzeral že rozmýšľa.
Ja som rozmýšľala či mu dovolím pokračovať. Jeho pery boli odomňa len pár centimetrov.
Nemyslím že sa zastaví ako minule.
Dva centimetre. Pootvoril pery A na tvári ma ovanul jeho dych.
Vtom som sa strhla.

Z lesa začali vychádzať postavy v čierno-červenom.

Navigácia v knihe<< Imortálna-6.kapitolaImortálna- Kapitola 8 >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up