Môj sused zabijak časť 1

Prológ

V ten deň bolo zamračené a neprestajne pršalo. Dážď bubnoval po strechách a klepotal do okien. Vlhkosť a chlad sa dostali všade. No marcové dažďové kvapky neboli jediné ktoré tiekli prúdom. Slzy sa kotúľali po lícach mladučkej Ely a nedali sa zastaviť. Jediné čo sa pre ňu zastavilo, bol čas. Nevedela prestať myslieť na to, prečo sa to muselo stať. Prečo ju opustil človek ku ktorému mala najbližšie? Roky strávené spoločnými chvíľami jej pripomínali, aký to bol skvelý muž. Nahradil jej otca ktorého nikdy nemala. Vlastný otec opustil ju, aj jej mamu a nechal ich napospas osudu. Milenka mu bola prednejšia. Avšak len na istý čas. Potom ju pustil k vode a našiel si inú. Roky strávené bez oca jej neprekážali. Aj keď v kútiku duše jej chýbal a dúfala že sa zmení a vráti sa k nim. Ale to sa nestalo. Keď prišiel súd a rozvodové konanie, na pomoc prišiel strýko, mamin brat Karol, ktorému sa v tom čase rozrastala sieť reštaurácií. Veľmi im vtedy pomohol. Odvtedy bola Ela pod ochrannými krídlami strýka Karola a bola naozaj šťastná že ho majú pri sebe. Maličká šesťročná Ela vyrástla na krásnu dvadsaťpäťročnú devu a žila si pokojným životom v hlavnom meste už vo vlastnom byte, keď sa po telefóne od mamy dozvedela smutnú správu. Jej strýko zomrel. Bola to nehoda. Šoféroval neskoro v noci a na mokrej vozovke dostal vo veľkej rýchlosti šmyk. Ela tomu nemohla uveriť. Bol to totiž skvelý šofér a sám ju naučil šoférovať. Ela si zobrala z kuchyne horúci medovkový čaj a sadla si na pohovku.
Cítila akoby tu ešte stále bol. Pohreb je zajtra o 15.00. Počula v hlave mamine slová. Len dúfa že tam neskolabuje. Za oknami sa čoraz väčšmi rozpínala tma. Ponurejšie to už nemohlo byť. Ela si jemne oprela hlavu o vankúš, skrútila sa do klbka a zatvorila oči. Netuší či zaspí, ale aspoň sa o to pokúsi. Hodiny odbili polnoc a vyplakané oči si potrebujú oddýchnuť. ,,Budeš navždy v mojom srdci strýko Karol.” Boli posledné slová ktoré pohltilo ticho miestnosti.

Na druhý deň
Na pohreb ich viezol mamin priateľ. Mama s Elou sedeli vzadu a držali sa za ruky. Sledovali ako sa kvapky dažďa vlečú po okne a vytvárajú rôzne cestičky. Niekoľko kvapiek sa spojilo a išlo spoločnou cestou až kým sa celkom nestratili.
Prenasledovali ju pocity stiesnenosti. Ešte stále to nechápala a ani to nechcela pochopiť. Nemohla rozmýšľať o ničom inom. Buď rozmýšľala o tom alebo nemyslela na nič. Pripadalo jej, že je úplne prázdna. Akoby ju niekto chytil a vytriasol z nej všetko. Úplne všetko. Auto zastalo a ona vystúpila spolu s mamou na mokrú cestu. Dážď ustal, ale nie celkom. Hmla a mrholenie ho nahradili. Spoločne prišli k hŕbe ľudí, známych aj neznámych, ktorí im priali úprimnú sústrasť. Ela všetkým poďakovala a stále dúfala že jej niekto povie že je to všetko len klamstvo, že to bol omyl. Že je to všetko len zlý sen a o chvíľu sa prebudí a zistí že strýko žije a je krásny slnečný deň. Nestalo sa tak. Pán farár povedal na strýkovu adresu veľa pekných slov. Poznal ho veľmi dobre, pretože chodil do kostola na jeho omše, no nie príliš často. Kostolu zvykol darovať slušnú čiastku či už za slúženie omše alebo na reštaurovanie kostola.
Neprítomne sa pozerala ako neznámi postarší muži hádžu s lopatami sypkú hlinu na truhlu. Hodila tam spolu s mamou kvety, a mimovoľne sa im spustili slzy. Všetko je v poriadku. On bude stále s tebou. Opakovala si stále dookola v hlave.
V tom si vedľa nej zastala neznáma pani, veľmi pekná, blond vlasy mala vysoko vyčesané do chvosta. Elegantne oblečená v stredných rokoch. Povedala: ,,S tvojím strýkom sme boli veľmi dobrí priatelia. Ak budeš niečo potrebovať, kľudne mi zavolaj.” Do rúk jej vložila vizitku. Stálo na nej: Ing. Stanislava Križanová, Právnicke služby a jej telefónne číslo. Ela poďakovala a vložila si ju do vrecka čierneho kabáta.

O štyri mesiace neskôr

Bolo príliš dusno, na to aby vyšla von. Bolo príliš dusno na to aby mohla niečo robiť. Príliš horúco na všetko. Bol sparný júlový deň, ktorý dal Ele poriadne zabrať. Pracovala ako cvičiteľka zumby.
Na hodine zumby, ktorá sa konala každý podvečer utorok, štvrtok a sobotu v koncertnej sále ju dve postaršie dámy obsypávali otázkami rôzneho druhu ako napríklad ako zostať večne mladá, aj to ako si znova nájsť partnera. Ako keby to práve ona vedela, keď je už dva roky bez partnera. ,,Cŕŕŕn” zazvonil zrazu zvonček pri dverách, a prerušil ju z myšlienok o svojej milovanej práci. ,,Čo to dopekla…” zahromžila Ela potichu. Kto ma teraz otravuje? Lenivo vstala zo svojho pelecha na pohovke, odložila svoj obľúbený vankúšik s fotografiou šteniatka nemeckého ovčiaka a rýchlo podišla pred svoje veľké zrkadlo. Uhladila zopár neposlušných vlasov a chystala sa otvoriť, keď ju napadlo že sa pozrie cez kukátko. Ten pohľad ju naozaj prekvapil. Chlap vysokých rozmerov s plnými svalmi a vyrysovaným telom. Orieškovo hnedé oči si prezerali chodbu pred dverami. Na krátko ostrihaný vyzeral ako ochrankár J.Lo, hádam to nie je nejaký vydierač, pomyslela si. Ale na pohľad vyzeral milo, určite si pomýlil číslo dverí a hľadá svoju Esmeraldu. Ela nepatrne otvorila a začala: Hmm… Dobrý deň, želáte si?”
Neznámy na chvíľu stratil reč, premeral si Elu od hlavy po päty. ,,Chcel som len…” Ela zdvihla obočie, čím dala najavo že čaká na vysvetlenie. Chcel som sa len predstaviť, som váš nový sused” podával Ele ruku ,,a od dnes tu budem bývať, takže ak by ste niečo potrebovali budem oproti” ukázal pred seba a usmial sa. Ela prijala ruku, mierne rozkolísaná tým čo práve počula, ňou potriasla. Bola prekvapená, veď po pánovi ušomranému ktorý tu býval a na všetko možné sa jej chodil sťažovať, a jeho deti ho radšej ,,premiestnili” do domova dôchodcov kde mu bude určite lepšie, (ale spolubývajúcim rozhodne nie) je to príjemná zmena. Aj keď teraz ju bude jej nový sused pravdepodobne vidieť nielen upravenú, krásnu a čistú ale aj spotenú, unavenú a niekedy aj dosť pracovne (tanečne) vyťaženú. ,,Dobre, tak sa teda niekedy vidíme.” povedala rýchlo Ela a rukou zatvárala dvere. ,,Dovi!” usmial sa ten fešák a zamával jej na rozlúčku. Ela sa snažila ešte rýchlejšie zavrieť dvere. Oprela sa o ne ako o priateľa v núdzi. Musela to celé predýchať. Nádych. Výdych. Fajn. To by sme mali. Veď je to len sused. Takmer obyčajný sused.

,,Píp.” pípla Ele smska. Ktože to? Začudovala sa. Od Fridy: Zajtra – bar nocny Vlk, zobrat kokteilky, pekny usmev a tie sandále co sme spolu kupovali. Ps.: cakam ta pri schodisku o 21:00. Ak neprides, je s tebou koniec. 🙂 No jasné, to je celá ona. Krútila hlavou Ela. Úsmev na perách a spomienky na chvíle čo s ňou zažila, ju hriali na duši ešte aj dnes. Frida, krstným menom Frederika (to meno sa jej však až tak veeľmi nepáči, dodnes si myslí že jej rodičia boli opití keď jej vyberali meno, Ele sa však páči, je pekné ak sa niekto odlišuje a nemajú všetci ľudia rovnaké mená) ju zachránila jedného dňa na školskom dvore. No dobre teda, zachránila jej hladné bruško. Ela si v ten deň zabudla desiatu, pretože mama sa ponáhľala do práce a zabudla jej ju vložiť do tašky. Frida si všimla že Ela ako jediná nedesiatuje a je veľmi, veľmi smutná a tak jej ponúkla polovicu svojej desiaty a v tom čase veľmi obľúbené a známe chipsy, ktorých názov si už nepamätá, ale vie že ich reklamovali v televízii. Frida bola z vedľajšej triedy pod písmenom A. Pár slov prehodili už aj predtým, ale od dňa hladného a súčasne naplneného Elinho bruška sa z nich stali kamošky na život a na smrť. A tak odolávali úskaliam školy – záplavám písomiek, posmeškárskym spolužiakom, a zamilovanosti prvého stupňa. Každý voľný čas trávili spolu, vzdelávali sa, smiali – teda pučili od smiechu na všeličom možnom aj nemožnom, bicyklovali a oddychovali. Nesmierna výhoda bola v tom, že bývali blízko seba. A tak keď mala jedna veľký neriešiteľný problém – tá druhá hneď pribehla a už bol riešiteľný. Alebo naopak. Niet nad pravé kamarátstvo. Z úsmevom pokrútila hlavou. No dobre, hor sa späť do reality. Čaká ma nákup potravín a nejakých vkusných krásnych šiat.

So svojím čiernym autom zaparkovala rovno pred nákupným centrom. Hlasitú hudbu stíšila, zložila si štýlové slnečné okuliare a len tak ako bola v rifľových kraťasoch a bavlnenom bielom jemnom tričku so strapcami na spodku, vystúpila von z auta. Vybrala kabelku aj s plátennou taškou na nákup, ktorú si hneď vložila do kabelky. Pre istotu sa pozrela do spätného zrkadla na aute, bol to jej rituál. Proste musela vždy a za každú cenu vyzerať dobre. Čo keby jej stáli vlasy a kúštik vánku by spôsobil že by sa roztancovali? Alebo by jej zostal kúsok čokolády na hornej pere a tým by sa vlastne prezradila že aj ona si rada zamaškrtí? To určite nie, musela byť príkladom a nie umazaným malým dievčatkom. Aj keď sa tak niekedy správala.
Rada robila ľuďom žartíky. Pravdaže iba tým čo dobre poznala. Ako napríklad Fride. Raz jej v triede, už na strednej škole uviazala nenápadne šnúrky o stoličku. Najväčšia sranda však bola, keď ju učiteľka vyvolala k tabuli. Všetci sa išli popučiť od smiechu, keď sa snažila začať kráčať. Ela bola červená ako rak a mala čo vysvetľovať.
V spätnom však nezbadala len svoj odraz, ale aj odraz akéhosi muža. Bol oblečený všedne: červené vyťahané tričko a staré tmavomodré rifle. Pod krátkymi prešedivenými vlasmi mal slnečné okuliare a jeho tvár smerovala priamo na ňu. Vyzeral, že má okolo päťdesiatky. Nevedela prečo, ale v tej chvíli jej po celom tele prebehli zimomriavky. Pre istotu sa neotáčala, ale išla rovno k nákupnému centru. Keď sa pri vchode nenápadne pozrela na miesto kde pred tým stál, už tam nebol. Zdalo sa jej to azda?
Obehala už tri obchodíky s peknými šatami ale ani jedny sa jej nepozdávali. Až v magickom štvrtom našla odpoveď na svoju otázku: Kedy konečne nájdem už tie pravé? Predavačka sa na ňu milo usmievala keď si skúšala tmavomodré a červené kokteilové šaty. Tieto dvoje sa jej páčili zo všetkých najviac. ,,Tak ktoré sú lepšie?” spýtala sa radostne Ela. ,,Pravdu?” spýtala sa predávajúca. Krátky strih hnedých vlasov jej sekol, okrúhle gaštanové oči jej len tak iskrili. Na vrchu mala hodvábnu bielu kvietkovanú blúzku na ktorej bol hore napravo vyšitý malý tyrkysový lúčny kvet. Spodok oblečenia tvorila čierna zamatová sukňa. Ako stvorená pre tento job. Oblečenie bolo určite z tohto obchodíku. Každý kúsok je čistý originál a pri ich výrobe sa nepoužívajú žiadne chemikálie. Sú vyrobené najviac len tri ďalšie. ,,Čistú!” usmiala sa úprimne Ela. ,,No tak dobre, v tých červených”, dala si teatrálne prst na ústa, ,,ste ako dračica, myslím že žiadny chlap ktorý sa na vás pozrie neostane chladným. A v tých tmavomodrých pripomínate nežného anjela, ktorý ale tiež občas zabudne na pravidlá. Blondínkam sa hodí veľa vecí.” dodala a mykla plecami. Strieborné aj zlaté sandále mám a kabelka by sa už tiež nejaká našla, húta Ela. Hmm, keď ja som tááák strášne nerozhodná. Som milý anjel ktorý občas porušuje pravidlá, ale keď treba tak viem byť aj dračica a za určité práva ktoré mi patria viem aj bojovať. Nakoniec vyriekla svoj verdikt: ,,Viete čo? Ďakujem Vám za úprimnosť, ja si teda beriem obidvoje.” Natešená predavačka ihneď balila a blokovala krásny drahý tovar. ,,Nemáte za čo, vždy rada poradím.” usmieva sa na ňu. Elina peňaženka síce chvíľu smúti, ale Ela verí a dúfa že ju určite čoskoro znova naplní. ,,Dovidenia!” zdraví Ela. Ešte nákup potravín a bude to. Povie si v duchu El keď odchádza.

Dym a dusno. Reflektorové svetlá prechádzajú po tancujúcich ľuďoch sem a tam a hlasnú duniacu hudbu je cítiť až v pľúcach. Ela neverí že ju sem Frida naozaj dotiahla. Ako je to možné? Už tak dlho nikde nebola a teraz je nastajlovaná ako modelka, v nejakom územnom teritóriu, kde jej môžu do drinku namiešať hocijakú chujovinu. Práve preto si tu radšej nič nekúpi, ani pozvanie od nikoho na nič neprijme. Nakulmované blond dlhé vlasy jej žiaria vo svetle reflektorov, pri ladnej chôdzi na zlatých sandáloch sa jej krásne hýbu. Muži sa na ňu pozerajú akoby im stačilo bozkávať jej členky. Nevšíma si ich však. Niektorí vyzerajú fakt zdrogovane. Hľadá Fridu, mala by tu niekde predsa byť.
,,Nóó téédááá!!” zakričí obdivne ženský hlas a Ela už vie aj komu patrí. Otočí sa a zbadá Fridu, tiež s natočenými vlasmi, na ústach jej obľúbený červený prírodný rúž a krásne čierne šaty zdobené diamantíkmi na pleciach, na nohách má zamatové čierne lodičky. ,,Ty si mi teda ale kočka!” Wauu, otoč sa kráska”, pomaly ju otáča. Ela je trošku nervózna, aspoň každý druhý človek sa aj v tom nemožnom hluku na ňu pozerá. Ženy závidia, muži obdivujú. ,,Dnes si nájdeš muža snov. Teda pardón,” rýchlo dodá, ,,on si nájde teba.” zaškerí sa Frida. No jasné, už si trošku naliala. Och a ja som sa chcela zabaviť aspoň kým sa neopije, pomyslí si El. ,,Tak ja idéém, počkaj ma tu, prinesiem ti princááá!” kričí a odchádza. Odchádza pohybom tanca podľa hudby ktorá práve duní. El vidí už iba jej pohadzujúce sa tmavé krátke kučierky.
,,Krásna červená” povie nejaký hlas a pred ňou sa objaví známa tvár ktorú už dnes videla. Ako vystrihnutá z obálky mužského časopisu, kde ústa sa usmievajú ako žiarivé slnko. Nečakala že sem príde, zrazu pocíti nežné šteklivé zimomriavky po celom tele a menšiu červeň na lícach. Čo sa to so mnou preboha deje? Vyčíta si El. Je to len môj nový sused.
,,Ďakujem.” povie Ela sebaisto, keďže mám tú červenú, povie si. Ale predsa sa trochu hanbí, na chvíľu sklopí zrak a jednou rukou si hladká predlaktie. Krásna mužská vôňa ju dostáva do kolien, ale nedáva to na sebe znať. Na sebe má biele tričko s nejakým nápisom a koženú bundu, na nohách má oblečené tmavomodré značkové rifle. ,,Môžem vás pozvať na drink?” povie elegantne, dvojdňové strnisko pôsobí sexi. Neoblomný pohľad a vlasy jemne padajúce do očí, akoby ju zvádzali. Nie, to on ju zvádza. Či sa jej to len sníva? Okej, takíto chlapíci zvyčajne kašlú na lásku, chcú len to jediné.. Takže ja kašlem naňho. Povie si sama pre seba. Potom však povie rýchlo nahlas: ,,No ja som vlastne už bola na odchode, iba som odprevadila kamarátku.” Och, zlé, kto by ti toto uveril? Vyčíta si a nervózna si zahryzne do spodnej pery. On sa však len jemne usmeje, akoby jej veril a povie: ,,No ako myslíte. Máte pravdu, pre pekné ženy je to tu nebezpečné.” Už druhý kompliment za tento večer. Čo to znamená? ,,Ale dovoľte aby som vás aspoň odprevadil domov, pôjdem aj ja. Vonku je to totiž ešte o niečo nebezpečnejšie.” Ešte sa ani poriadne nepoznáme. Okej nepanikár. Hovorí si Ela. Kde je tá Frida do frasa? Pozerá do diaľky Ela, a chce ho zabaviť otázkami, kým Frida nepríde. Ak vôbec príde. ,,Bývate ešte s niekým?” Pokrútil hlavou.
,,Nie, som sám ako prst. Býval som necelé kilometre na dedine odtiaľto, ale keďže práca volá, a ja tu musím byť nonstop, nemám na výber.” ,,Ahá,“ povie Ela. ,,Chápem. A kde pracujete?” Séria otázok pokračuje. ,,Noo,” začne, v tom sa však ozve nečakaná streľba. Všade lietajú guľky, ľudia vrieskajú a zároveň utekajú a Ela naozaj nevie či je uväznená v nejakom čudnom sne alebo je to všetko zvláštna, pekná ale aj krutá realita? Ako vo filme. Sused sa na ňu zrazu hodí. Spadne s ňou na zem, ale nie tvrdo, nežne, akoby zachraňoval dámy často a mal v tom prax. Je to vzrušujúce, ale v kostiach cíti aj strach. Strach o svoj krásny, tancom, kamarátmi, úsmevmi a láskou naplnený život. Všade počuť len samý krik, ale ona viac počuje ten svoj vnútri tela, vnútri duše. Srdce jej ide vyskočiť z hrude, a určite to cíti aj on, pomyslí si. Zrazu si spomenie na Fridu a chce sa spod neho vymaniť. Zakričí: ,,Frida, je Frida v poriadku? Sused, ešte stále nevie jeho meno, sa rýchlo poobzerá po miestnosti. ,,Je v poriadku, je tam vzadu, skrčená.” Ako dofrasa vie, koho myslím? Pomyslí si. ,,Musím ju vidieť.” Chce sa vymaniť z jeho zovretia. On však

Platený obsah

Prihláste sa, aby ste mali prístup k obsahu.

Autor

Terezka

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové Značky
Najnovšie komentáreKnihy Autori

2 názory na “Môj sused zabijak časť 1”

Pridajte Komentár