Bol to presne rok čo som chcela spáchať samovraždu. Kvapky dažďa vtedy opisovali krivky práchnivého domu a ticho v izbe bolo na nevydržanie. Jediný zvuk, ktorý som v dome počula boli kroky môjho otca na poschodí. Hádali sa. Zasa. Nechcela som to počúvať, tak som si nasadila slúchadlá a nahlas si pustila hudbu, ktorá bola mojím jediným únikom od otcovho kriku a maminho neustáleho klamania a alkoholizmu. Schytila som cigarety, ktoré som našla v maminej kabelke a premýšľala či si zapálim alebo nie. Vždy som bola totiž dobrým, vychovaným a slušným dievčaťom ale nič dobré mi to nikdy neprinieslo. Preto som ďalej neváhala a uchopila som zapaľovač. O chvíľu sa v izbe vznášal cigaretový dym.  Bolo mi to však jedno. Teraz už áno. Pesnička sa práve prepla na Rihannu. Uvedomovala som si, že pri mojich rodičoch a atmosfére v tomto dome sa pomaly dostávam do hlbokej depresie, ktorú som však medzi priateľmi skrývala príliš dobre a preto si nikto  neuvedomoval že som na tom až tak zle. Niekto zrazu tresol dvermi tak hlasno, až ma myklo. Zložila som si slúchadlá a utekala von pozrieť sa, čo sa deje. To, čo som vtedy videla a prežila, ma poznačilo navždy.

,,Dobré ráno! Alebo obed? Vstávaj, musíš sa najesť. Spala si dlho.“ prihováral  sa mi cudzí hlas. Môj spočiatku rozmazaný zrak sa pomaly rozostrel a uvidela som muža v bielom plášti. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila že som v nemocnici. Pach prístrojov mi udieral do nosa a z rúk trčali hadičky. Nemocnice ma vždy fascinovali, pretože som sa túžila stať doktorkou.

,,Jaa, mhhm..“ koktala som. Nevedela som, čo mám povedať a hladná som teda určite nebola. Nič som si nepamätala. Neviem prečo som tu a čo sa deje. ,,Nie som hladná.“ Vyliezlo zo mňa potichu.

,,Ľutujem ale musím ťa prinútiť zjesť aspoň niečo.“ Pozrel na mňa zelenými očami. ,,Nejedla si poriadne odkedy…“ odmlčal sa.

Nespýtala som sa čo chcel povedať, pretože mojou jedinou túžbou bol spánok. Ľahla som si späť, prosebne pozrela na doktora a on následne odišiel. Jedlo však nechal v izbe.

Krv. Mama. Mamička. Nôž. Otec. Krvavý otec…Rozbitá fľaša whisky. Pes štekajúci v  búrke. Les, roztrhané šaty a..nemocnica.

Zobudila som sa na to, ako mi sestrička menila infúziu. Bola som zmätená, pretože som si nepamätala nič a dúfala som, že tieto útržky sú len nejakou nočnou morou, ktorá sa mi sníva dokola. Do pomykova ma však dostal sestričkin pohľad. Bol plný..hmm ako by som to nazvala. Plný ľútosti. Nuž, možno ľutuje každé dospievajúce decko v nemocnici.

Sestrička mi práve podávala akési malé lieky,  vyzerajúc ako sedatíva, ktoré brávala moja mama. Jemne som sa posadila, aby som mohla liek bezpečne prehltnúť. ,,Moji rodičia tu ešte neboli?“ nadhodila som s nádejou. Sestrička sa na mňa zas pozrela ako na opustené šteňa a podarilo sa jej len vystrúhať smutný výraz tváre. Nepamätám sa, či mi niečo odpovedala, pretože ma tie hnusné lieky znovu zaniesli do sveta nočných môr…alebo?

 

 

 

 

 

Otvorila som drevené vŕzgajúce dvere a pohľad mi skĺzol na nášho psa. Bol priviazaný k reťazi ale správal sa ako besný. Nuž, búrka pôsobí aj na zvieratá, pomyslela som si a vydala sa hľadať rodičov, pretože v dome neboli.  Au, dopekla! Samozrejme, vybehla som bosá a stúpila na rozbité sklo z fľaše Whisky. Matkina denná dávka. Za domom som zbadala otca ako v jednej ruke držal kuchynský nôž a druhú mal pod matkiným krkom. ,,Otec!“ Skríkla som. Nevedela som čo povedať, či urobiť. Bála som sa. ,,Choď do izby, toto nie je tvoja vec.“ Odvrkol mi s pohľadom plným zúrivosti. Áno, vždy sa hádali, ale nemyslela som si že by otec zašiel takto ďaleko. Oprela som sa o stenu domu a klesla na kolená. Čo som mala v tej panike robiť? Zmohla som sa len na vzlyky. ,,Si obyčajná štetka! Ja ti ukážem. Ha. Myslela si si, že ma budeš podvádzať a ja sa to nedozviem? Ty kurva !“ Pri týchto slovách mi vhŕkli do očí slzy a snažila som sa mamu obrániť. Vykročila som k nim a schytila otca za rameno. Nemala som to robiť. Otec spravil rýchly pohyb rukou a matka začala krvácať. Tá ma ešte z posledných síl chytila za ruku a na jej krvavých perách sa zračilo slovo prepáč.  Padla som na zem. Možno.. možno ak by som nevykročila, neublížil by jej. Ale on bol psychopat a ..a urobil by to inokedy. Otec sa začal triasť a vbehol do domu. Napadlo ma zavolať prvú pomoc, ale mobil som mala v izbe. Pustila som mame ruku neuvedomujúc si, že je to naposledy, čo ju držím. Utekala som do domu, pričom som si všimla že otcovi vypadlo niečo z kabátu. Bol to nejaký biely prášok v sáčku. Drogy. Preboha.. Môj otec je psychopat a drogový maniak. Strach sa stupňoval, konala som najlepšie ako som len mohla. Našťastie sa mi podarilo prekĺznuť do izby bez toho, aby si to všimol. Ten odporný človek sedel v kuchyni a slopal whisky. Idiot! Ruky sa mi triasli, ale podarilo sa mi vytočiť 112.  Bola som asi príliš rozrušená a hovorila nahlas, pretože sa zrazu za mnou ocitol otec a pohrozil mi, že ak im to vyzradím, zabije aj mňa. Bol síce psychopatom, ale kto by zabil vlastné dieťa? … Mala som šťastie že som nízkeho vzrastu, pretože som sa pri ňom prekĺzla von a nadiktovala operátorke všetky informácie. Za naším domom bol les. Rozhodla som sa utekať. Utekať pred týmto psychopatom a pred mojim úbohým životom.. Mame som stihla povedať, že  pomoc je už na ceste. Gestom ruky mi naznačila aby som utekala, pretože otec sa blížil. Kamene sa mi vrývali do bosej nohy ale bolo mi to jedno. Moje biele šaty sa zachytávali o kríky a make-up rozmazával od dažďa, plaču a neustálych vzlykov. Urobila som chybu, keď som sa obzrela. Bola som vo vzdialenosti, z ktorej bolo vidno do našej záhrady. Sanitky pred domom húkali, čo bol dobrý znak. Na chvíľu som sa upokojila a zastala, že si oddýchnem od behu. Zrak som však nespúšťala z maminho tela. Ošetrovatelia práve vystupovali zo sanitky, keď som zahliadla môjho otca  so svojou poľovníckou zbraňou. Vo chvíli, keď som si vytkla členok na zlomenom konári, zaznel výstrel. Noha ma príšerne bolela, postaviť som sa nevedela. Pevne som dúfala, že zastrelil seba.  Z omylu ma však vyviedlo, keď som ho zbadala utekať za mnou aj so zbraňou. Pozbierala som sa, a v snahe zachrániť si vlastný život som nemotorne utekala pred týmto zločincom. Nikdy by som si nemyslela, že raz budem utekať pred vlastným otcom. Vo vrecku šiat som nahmatala vreckový nožík, ktorý som si vždy nosila so sebou, pretože rodičia ma vždy vystríhali pred zločincami. Ach, keby som vedela, že môj vlastný otec .. ach ..možno si len myslí že ani ja nie som jeho skutočná dcéra, keďže ho mama podvádzala a túžil sa pomstiť tým, že mi ublíži.  Bol blízko. Počula som šuchotanie kríkov vždy, keď cez ne prešiel. Možno som sa už aj vzdávala. Nebola som nikdy aktívnou športovkyňou, dych mi nestačil. Bežala som stále pomalšie a pomalšie a začala sa zmierovať so smrťou, no v tom mi niečo napadlo. Ak mám zomrieť, prečo rukou otca? Spravím to sama. Spravím to a už nemusím pred ničím nikdy utekať. Už nebudem myslieť na mamine mŕtve telo a na vražedné oči otca. Nebudem myslieť na náš chudobný domček a na moju útulnú izbu. Nebudem myslieť na môjho kocúra, ktorý teraz pravdepodobne spí vo svojom pelechu.. Možno jedine on, mi bude chýbať. Síce nebude, mne to už bude jedno. Prezrela som si nožík, či je dosť ostrý…

 

 

 

Po prebudení som sa okamžite pozrela na svoje ruky. Nebola to nočná mora. Bola to skutočnosť. Skurvená skutočnosť. Plakať som nemohla, pretože som bola pod vplyvom liekov ale hrča v hrdle mi rástla každou minútou. Čudné. Izba bez ostrých predmetov, bez balkónu, dokonca okno bolo príliš malé. K môjmu pocitu smútku sa primiešal hnev a agresivita. Postavila som sa z postele, odtrhla hadičky a zhodila na zem tácku s jedlom. Pff, slepačí vývar a palacinky! Myslia si, že keď ma budú kŕmiť ako zasrané decko tak zabudnem na to, čo som prežila? Do izby vkročil mladý doktor.

,,Prečo nie si napojená? Prečo neležíš? Prečo je to jedlo na zemi?“ Bolo vidieť, že len nedávno nastúpil, pretože sa mu v očiach zračil strach a neskúsenosť. ,,Prečo, prečo, prečo asi kurva.“ Mrmlala som si nazúrene. Bol ticho. Hmm. Iní lekári by ma už napchali sedatívami a prinajhoršom priviazali o posteľ, no on sa len chápavo pozeral. Agresivita vo mne začala ustupovať a sadla som si na peľasť postele. Sadol si ku mne. ,,Nemôžem povedať, že viem čím si prechádzaš ale nemôžem povedať ani to, že neviem.“ Zdvihol obočie a zadíval sa mi do očí. Jeho oči ma ukľudňovali. Zvláštne. Civela som naňho ako na mimozemšťana ale on pokračoval. ,,Je to ťažké, ale najlepšie pre teba teraz bude, keď sa ukľudníš a zješ niečo. Čo ti prinesiem?“ Spýtal sa a ja som len sedela s ústami otvorenými doširoka. Uvedomila som si, že má pravdu. Prežívam situáciu, ktorá by iného už dávno prinútila k samovražde, nuž ale keď tá moja nevyšla, asi to tak malo byť. ,, Dala by som si croissant s mliekom.“ Pošepla som mu. ,,Fajn, a už tu nič nerozbíjaj, prosím.“ Usmial sa a ladne zavrel dvere. Neviem, čo so životom. Moja matka je mŕtva, otec je psychopat, moja samovražda sa nepodarila, na ruke budem mať jazvy asi do konca života, moja mačka je hladná a chýba mi, náš dom sa rozpadá a ja si idem práve pochutnať na croissante? Nie, nechcem jesť. V skutočnosti som bola hladná ako vlk, ale žalúdok som mala stiahnutý. Odhryzla som si len z konca a zvyšok zahodila do koša, aby to nebolo podozrivé. Mlieko som však vypila celé. Žiadalo sa mi nápoja, pretože moje pery boli popraskané a vysušené. Zbadala som zrkadlo. Podišla som ku nemu so strachom. Zrak som zdvihla až tesne pred zrkadlom. Nuž, ako som si myslela. Myslím, že viac zúbožene som ani vyzerať nemohla. Vyzerala som presne tak, ako som sa cítila.

Pomaly sa otvorili dvere a vošla sestrička, ktorú som počula konečne rozprávať. ,,Drahá, viem, že si asi čakala iného ošetrujúceho a viem ako veľmi trpíš ale dovoľ mi postarať sa o tvoj zovňajšok. Pochop, nemôžeš byť v takomto stave a to, že si špinavá ti bude len pripomínať..“ zasa sa odmlčala. Na menovke som prečítala meno Jana. ,,V poriadku, aj ja sa tak budem cítiť lepšie.“ Falošne som sa usmiala aby som zahnala jej obavy o môj stav. Kráčali sme dlhou nemocničnou chodbou, na konci ktorej svietil nápis: Traumatológia.  Sestrička ma voviedla do spŕch a spýtala sa, či mi má nejako pomôcť. ,,Nie, osprchovať sa viem aj sama, ďakujem.“ Zvýšila som tón hlasu ale následne ma napadlo, že je to jej práca a musí predsa dávať pozor na človeka, ktorý chcel spáchať samovraždu. Ale veď, v mojej situácií, kto by nechcel. Cez priehľadný záves som ju videla stáť pred umývadlom. Pustila som vodu. Studenú. Potrebovala som sa osviežiť a zahnať spomienky na ten deň. Pri pohľade na moje zápästia mi prišlo nevoľno. Alebo mi prišlo nevoľno z otca? Nevedela som na to zabudnúť. Vyšla som zo sprchy a zakrútila sa do mohutnej osušky, ktorú mi podala Jana. Môj výjav v zrkadle vyzeral omnoho lepšie. Samozrejme, náhradné oblečenie som pri sebe nemala, od sestry som sa dozvedela že šaty, v ktorých ma priviezli boli úplne zničené a preto ich vyhodili. Inú možnosť, ako ísť cez chodbu zabalená iba v osuške – som nemala. Od Jany som zistila že ten sympatický doktor sa volá Patrik a že nastúpil len v pondelok. ,,Na to, že je tu len tretí deň, je šikovný.“ Povedala som s úškrnom.


1 komentár:

  1. Zita

    2. júla 2017 at 6:05

    Pekný príbeh, dúfam, že ich bude viac. 🙂
    Bolo by fajn, keby si autori dali ak fotky a napísali niečo o sebe do profilu, tak ako to bolo nepísaným zvykom aj predtým. Profil bez fotky a bez informácií je taký chladný a neosobný…:(
    S pozdravom Zita

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up