Ockove krvavé dievčatko 2

Tento príbeh je kapitola 2 z 2 v knihe Ockove krvavé dievčatko

2. Len toľko nekrič

Prišli sme domov a ja som išla rovno do kúpelne, umyť si ruky. Prišla som do mojej izby na poschodie a ľahla si na posteľ. Bola taká mäkká. Všade som mala čerstvé kvetiny, ktoré mi sem každé ráno nosí naša domáca Jasmine.

 Ocko ju najal po smrti mami, pretože jemu sa upratovať nechcelo a ja som na to ešte primladá. Nebudem sa starať odomácnosť v čase, keď si mám ešte užívať mladosť. Pozerala som sa na strop a premýšľala. O všetkom. Steny v izbe boli biele, sem tam pár obrazov, väčšinou s levanduľami. Milovala ich moja mama a ja tiež.  

Po jej smrti sa toho veľa zmenilo, predtým som bola normálne dievča, potom som sa asi trošku utrhla z reťaze a začala si robiť, čo chcem. Ani ocko mi v tom nebráni.

 Predtým som ho volala len Tomáš, no po tom, ako nás mama opustila sa náš vzťah prehĺbil a ja k nemu cítim niečo viac. Nie je to láska, ale ani obyčajné „mám ťa rada“. Avšak myslím, že on ma miluje. Splní mi všetko, čo chcem. A ja to tak zbožňujem..

 „Si tu Miši?“ nakukol ocko z chodby a pomaly otvoril dvere do izby, ktoré boli len privreté. 

„Áno, len tak potichu rozmýšľam. Keď mne sa už nechce chodiť do školy.. ja tých spolužiakov nemôžem vystáť. Nemôžem mať školu doma?“ sadla som si na okraj postele a prosebne naňho pozrela. 

Platený obsah

Prihláste sa, aby ste mali prístup k obsahu.

Navigácia v knihe<< Ockove krvavé dievčatko