Red color – 5.kapitola
Potom sme ešte dlho sedeli v aute. Rozprávali sa o viere, o láske, o zrade. Vedeli sme že si dnes určite nestihneme povedať všetko, vedeli sme že tých rozhovorov bude viac.
-Budem musieť ísť – povedal som, ale pravda bola taká, že sa mi vôbec nechcelo.
-Iste, veď aj ja budem musieť, len som sa ťa chcela opýtať komu mám oznámiť, že v piatok nemôžem prísť do práce. Tebe alebo Viktorovi?
-Mne. Stačí ak to povieš mne. A dôvod ?
-Musím ísť do Rožňavy. Vieš napísala som jednu báseň poslala ju do súťaže. Mám si prísť pre ocenenie. Odovzdávanie cien je práve tam. Bude to v piatok až do soboty. Je tam aj nejaký program a posedenie.
-Ty píšeš básne?-Nie. Napísala som len jednu – zasmiala sa.
-Tak to ma podrž. Ja píšem básne, poviedky a články do novín od svojich 14 rokov a nikdy som nič nevyhral. A ty napíšeš jednu a hneď vyhráš nejakú súťaž? Tak to je fakt sila.
-To preto, lebo si orech. Lebo možno píšeš pekne, ale nezrozumiteľne. To čo píšeš nezanecháva stopy. Zapadne to prachom. Možno je to preto, lebo sa písaním len zbavuješ toho čo ťa trápi, namiesto toho aby si písal o tom čo pekné je v tebe.
Pozrime na ňu aká múdra. Pomyslel som si. Ale možno má pravdu. Vždy som písal len vtedy, ak som sa potreboval vyspovedať, alebo ak som bol nahnevaný či utrápený.
-Vieš čo? Mám nápad.
– Aký ?
-Mala by si niečo proti tomu keby že som išiel s tebou?
-Ty by si to pre mňa urobil ?
-Neviem či pre teba, ale pre seba určite. Kúsok od Rožňavy mi bývajú rodičia,aj tak som chcel ísť za nimi dlho som tam nebol, a toto je vynikajúci spôsob. Spojíme príjemné s užitočným. Čo ty na to?
-Bolo by to skvelé. Ale si si istý že to zvládneš? Víkend so mnou môže byť nebezpečný – pri tejto vete vyčarila taký úsmev, že som mal chuť ju zjesť .
-…. ??? Hádam nehryzieš?!
– Ale hryziem a keby si vedel ako.
-Tak dobre dohodnuté idem s tebou, ale len pod podmienkou, že nebudeš hrýzť – žmurkol som na ňu a ona žmurkla späť s vetou na perách
– To už nechaj na mňa, ak bude potrebné budem aj hrýzť. A Viktor ťa pustí?
-Tak to už nechaj na mňa ty.
Automaticky som sa pri rozlúčke naklonil k bozku. V tej chvíli mi bolesť prešla celým telom. Timea sa mi zahryzla do spodnej pery ale tak, že som od bolesti uvidel hviezdy. Bolo to niečo čo som doteraz nepoznal. Bolestivé, ale zároveň vzrušujúce. Trýznivé, ale zároveň utišujúce. Na chvíľu uvolnila stisk zubov a jazykom ako keby masírovala bolestivé miesto na mojej pere a potom sa opäť zahryzla. Cítil som že jej to spôsobuje neskutočnú slasť. Keď konečne uvolnila stisk zubov zhlboka sa nadýchla doširoka sa usmiala a povedala – Ešte stále chceš ísť so mnou v piatok do tej Rožňavy?Cítil som ako mi dolu bradou steká kvapka krvi z rozhryzenej pery. Vytiahol som vreckovku a utrpel sa.
– Áno ale upravujem podmienku, že ten kusanec ti vrátim.
– Ak ti dovolím tak kľudne. Pekný zvyšok víkendu- povedala, zvrtla sa o odišla.Cestou v aute som si prstami masíroval spodnú peru a snažil sa zamedziť opuchu. Bolo to ozaj bolestivé, ale aj napriek tomu som túžil si to zopakovať.
Prvé čo som urobil ráno v práci bolo, že som otvoril blackbook a postavil ho na stôl pred Viktora. Celá strana z minulého týždňa bola vyfarbená zvýrazňovačom na ružovo, čo znamenalo, že všetci ľudia v kancelárii dosiahli najlepšie výsledky. ň
-Vidíš tam to čo ja? – opýtal som sa a svoju otázku som doplnil strohým oznamom – v piatok si beriem voľno plus jeden človek z mojej skupiny.
– Vidím, že to s tou asistentskou stoličkou myslíš vážne – pousmial sa Viktor
– Áno smrteľne vážne, v piatok povedie moju skupinu Peter. A ešte niečo beriem si auto.
– Dobre teda a ktorý ďalší človek bude chýbať?- Timea.
Viktor už nepovedal nič. Zatvoril blackbook. Cesta smer východ sa mohla začať.
V aute sme počúvali Ghymes a celú cestu skoro neprehovorili slova. Neboli potrebné. Zvláštne, že niekedy ozaj stačí pohľad a netreba žiadne zbytočné slová. Ubytovali sme sa v malom útulnom penzióniku. Príroda okolo dýchala letom. Sadol som si na okrej postele. Stala predo mnou. Objal som ju a…
– Viem načo myslíš, ale musím ťa sklamať. Ak niekedy áno tak nie teraz. Ten čas možno príde a možno nikdy.
– Rozumiem. Tak fajn poďme teda niekam na dobré jedlo.
– Tak to neodmietnem. Poďme teda.
Jedlo bolo super, atmosféra príjemná, víno nemalo chybu. Hneď oproti reštaurácii bolo kultúrne stredisko kde sa malo konať odovzdávanie cien. Zašli sme teda tam. Zistili sme, že ceny sa budú odovzdávať až zajtra. No prekvapením skôr bolo, že dnes mal prebiehať program na ktorom mali vystupovať ocenení. Timea o tom ani netušila. Usadili sme sa. Mala ísť na rad hneď prvá. Nesmierne som sa tešil. Hoci nerozumiem maďarsky, sem tam každé 7 slovo, pri Timeinom prednese som rozumel všetkému. Celá žiarila. Bolo úžasné sledovať niekoho ako prednáša svoju vlastnú báseň. Kultúrny zážitok na celý život. Každé jedno slovo bolo precítené, každé veta a každý rým znel miestnosťou ako najkrajšia melódia. Zopár ľuďom pri Timeinom prednese vyhŕkli slzy do očí. Už sa nečudujem, že tú súťaž vyhrala. A konečne som pochopil o čom hovorila, keď ma nazvala orechom.
Program sa skončil neskoro večer a do penziónu sme sa vrátili chvíľu pred polnocou.
– Nie si unavený?
– Ani nie a ty ?
– Nie som unavená ale dala by som si kúpeľ.
– Tak čo ti bráni?
– Nič len ťa chcem o niečo poprosiť. Mohol by si sa ísť prejsť ešte na pol hodinku?
– Prejsť? Čo sa bojíš že ti vbehnem do kúpelne?
– Nie to nie ja sa za nahotu nehanbím to predsa už vieš a nepýtaj sa toľko. Odpovedz, môžeš sa ísť prejsť alebo nie!?
– Tak dobre teda. Presne pol hodinku?
– Áno.
Vonku sa ochladilo. Vyšiel som pred penzión. Prechádzať sa mi veľmi nechcelo. Zapálil som si cigaretu a skontroloval čas na displeji mobilu. Bolo 00:05. Ešte 25 minút. Čas sa ozaj neskutočne vliekol. Zvláštne keď človek potrebuje aby čas plynul rýchlejšie tak sa vlečie a ak potrebuje aby sa vliekol tak uteká ako o preteky. Zapálil som si druhú cigaretu. 00:12. Dofajčil som a prinútil som sa urobiť kolečko po prázdnej ulici. 00:30. Cítil som sa ako v zle napísanej knihe. Bol som napnutý ako strunka a pritom si myslím, že sa len chcela viac uvolniť pri kúpaní a tak ma poslala zdvorilo vonku.
Dvere na izbe boli pootvorené, Cez škáru presvitalo červené svetlo. Otvoril som ich, chcel som vojsť ale zostal som stáť medzi nimi ako prikovaný. Celá izba bola vyzdobená horiacimi sviečkami. Presne takými ako zapálila pri našej rannej káve keď sme sa prvý krát stretli. Tentokrát ale neboli tri ale omnoho omnoho viac. Je pravda, že som si všimol, že na dva dni si nabalila nejak moc batožiny, ale žeby mala v ruksaku nabalené sviečky tak by ma ani vo sne nenapadlo. Teda napadlo. Vedel som, že nosí sviečky v kabelke, pár kusov, ale nie pár desiatok možno aj sto kusov. Postele boli spojené v jedno veľké letisko. Cez bielu posteľnú plachtu a periny bolo prehodené niečo ako kus červeného súkna. Neskôr som zistil, že je to zamat. Izba bola prázdna. Vošiel som teda do kúpelne. Timea sedela na okraji vane. Cez nahé telo malo prehodenú bielu plachtu. Čierne vlasy, ktoré stále nosila zviazané v cope jej rozpustené padali na snehobiele plecia. Sviečky boli aj v kúpeľni. Všetko to červené svetlo sa odrážalo od bielych stien a lesklých kachličiek. Vaňa bola napustená horúcou vodou až po okraj. Farba vody pripomínala farbu vína alebo skôr krvi zriedenej s vodou. Na hladine plávali sýto červené lupienky asi z ruží. Vzduch v celej izbe bol presýtený sladkou jablkovo-škoricovou vôňou. Ešte chvíľu som bez slova stál a pozeral sa do Timeiných rozžiarených očí tentokrát sivomodrej farby.
– Ešte stále mám chuť na kúpeľ – prerušila hluché mlčanie – pridáš sa?
– Či sa pridám? No ja, ja…- akosi som zo seba nevedel dostať vetu – áno pridám sa.
Vstala z okraja vane vzala poháre, ktoré boli pripravené na poličke v kúpeľni, Bolo v nich šampanské v ktorom sa kúpali jahody. Štrng, Odložila pohár na okraj vane objala ma pobozkala na líce a začala vyzliekať. Pomaly pomaličky. Keď som tam pred ňou stál taký ako ma pán boh stvoril naznačila mi aby som vliezol do vane.
– A ty?
– Psssst. – položila mi prst na pery – ticho nič nehovor prosím.
Sadol som si do horúcej vody. Timea si sadla na okraj vane a začala ma umývať. Celého a keď poviem celého myslím tým úplne ale že úplne celého. Keď dokončila kúpeľ spojený s občasnou masážou jednotlivých častí môjho tela úlohy sme si vymenili. Osušila ma zhodila zo seba bielu plachtu a vhupla do vane. – A teraz môžeš urobiť to isté ty so mnou. Zdalo sa mi chvíľu že snívam a že sa zobudím a všetko bol len sen, ale nebolo tomu tak. Umyl som ju rovnako dôkladne ako ona mňa a rovnako úplne ale že úplne všade, Keď sme takto chemicky očistení nakoniec sedeli na kraji postele zabalení v bielych plachtách opýtal som sa jej:
– Máme ešte šampanské?
– Čo ti vyschlo v krku z toho kúpeľa?
– Nie to nie len mám proste chuť. Skočila do kúpelne kde zostala nedopitá fľaša aj s pohárikmi. Vrátila sa, obom nám naliala, počkala kým dopijem vzala pohár a povedala
-Teraz si ľahni a zavri oči.
Ľahol som si ako na povel. Občas som však zvedavo žmúril raz jedným raz druhým okom čo sa bude diať. Vybrala z kabelky nádobku v tvare jablka zlatej farby. Otvorila ho.Vo vnútri bol gél alebo olej alebo masť neviem. Cítil som vôňu mentolu, tak niečo podobne. Nabrala si na prsty a začala mi natierať krk okolo ohryzku, ušné laloky, sluchy, bradavky oblasť pupka a ohanbia. Príjemne to chladilo a pálilo zároveň. Doslova mrazivý oheň. Odložila nádobku a vybrala ďalšiu. Tiež v tvare jablka ale červenej farby. Natrela mi ústa niečim čo pripomínalo chuť čokolády ale s príchuťou čili papričiek. Svoje pery natrela rovnako tak. Začala ma bozkávať a trvalo pár sekúnd kým sa mi zahryzla bolestivo do pery. Tentokrát som to však čakal. Dokonca som sa nato tešil. Kusance do pier však umocnila nechtovými škrabancami doslova zásekmi do mojej šije chrbta a zadku. Bolesť sa stupňovala z príjemnej dráždivej na neznesiteľnú. Neviem ako dlho a čo všetko sme robili ozaj si nič konkrétne nepamätám.
Možno teraz sklamem tých ktorý čakali šťavnaté opisy dvoch rozvášnených tiel, krútiacich sa v besnom haďom tanci. Nie nič také nebude nasledovať. Ozaj neviem či som zaspal alebo upadol do nejakej erotickej kómy. Ozaj neviem. Jedno ale viem určite. Ráno ma totálne odrovnal pohľad na posteľnú plachtu.Celá bola pokreslená červenými krvavými čiarami, bodkami a väčšími alebo menšími fľakmi rovnakej farby. Timea v izbe nebola. Nenašiel som ju ani v kúpeľni keď som si do zrkadla išiel skontrolovať chrbát. Z toho čo som zbadal v odraze zrkadla ma zamrazilo. Chrbát, zadok, boky a neskôr som si všimol, že aj oblasť slabín som mal doškriabaný ako by som sa vyváľal v ružových či černicových kríkoch. Pery som mal v takom stave ako keby som prekonal týždeň s vysokými horúčkami. Dohryzené, popraskané krvavo červené. No pekne. No pekne. Mal som pocit, že od dnešného rána začnem nenávidieť červenú farbu. Opak bol pravdou. Červená farba ma prenasleduje doteraz. Mojou najobľúbenejšou farbou ja odvtedy práve RED COLOR.
PODPORIŤ AUTORA
[add_to_cart id=““ sku=“P003″]
