Stopy minulosti 1

Tento príbeh je kapitola 1 z 4 v knihe Stopy minulosti

Na dvere školy konečne zaklopali vytúžené sviatky a skupinka posledných deciek v škole bola oficiálne prepustená z mučivého poobedného vyučovania. Všetci sa rozbehli rôznymi smermi zapíjať zaslúžené voľno, teda až na dve dievčatá, ktoré spoločnosť odsúdila skôr za trápne, než slušné a vyspelé.

„Bože, tie hodiny snáď tikali viac ako mali. Čas sa tam vliekol slimačím tempom,“ posťažovala sa najlepšej kamarátke, vyťahujúc zips až po bradu, „bože, to je ale zima!“

„Ty si ale hundroš, buď rada, že sme konečne mohli odísť, veď sme tam mali tvrdnúť ešte vyše hodiny, nebyť toľkého nadšenie Bárovej z prázdnin.“

Neľútostná zima ich donútila pridať do kroku a tak zarozprávané sa pomaly ocitli na rázcestí. Nebývali od seba ďaleko, no dlhé ulice to rozhodne boli.

„Čo budeš robiť cez prázdniny? My ideme pozrieť babku na Oravu, okrem návštevy hrobov, urobí obrovskú hostinu pre celú rodinu. Aspoň raz do roka sa tam objavia snáď všetci z rodiny,“ Silvia sa aj bez vyzvania mierne posťažovala Eliške.

„My zas budeme mať s partiou Halloweensku prespávačku. Pôjdem za mŕtvu nevestu.“

„Zas opakujete po Američanoch? Máme predsa vlastné sviatky a rozhodne krajšie, než nejaký hlúpy Halloween.“

„Nezačínaj zas, prosím ťa. Ide hlavne o tú zábavu s kamarátmi a zapáliť sviečky určite pôjdem.“

„Ako chceš, no idem už. Ahoj a zabav sa!“

„Ďakujem, podobne.“

Nadšenie v Eliške stúpalo, chvíľu si mohla vypočuť pesničky cez slúchadlá, aspoň nejaká výhoda dlhej ulice po ktorej kráča sama. Dnes okrem neúprosnej zimy, aj obloha bola celkom zatiahnutá, tma sa už začala vkrádať do ulíc. Práve doznievali posledné tóny akejsi mladej speváčky, keď konečne vstupovala do teplých útrob chodby domu.

„Ahoj mami, som doma!,“ bunda s topánkami zostali neupravene pohodené na chodbe, ktorých majiteľka sa ponáhľala do obývačky pozdraviť mamu zapozeranú do svietiacej debny s obrázkami.

„Ahoj, láska. Aký sa mala deň?“

„Celkom to ušlo. Pasívne prijímanie informácii, osem hodín prilepená k drevenej stoličke, počítajúc minúty do konca.“

„Aspoň, že budeš mať teraz pár dní voľna,“ Miroslav, jej otec sa zrazu zjavil v obývačke, keď započul hlasy rozhodol sa zapojiť. Janka už vedela k čomu sa schyľuje a posúrila manžela, nech podíde k nej a oznámia dcére správu, ktorej odhalenie im už od rána naháňa hrôzu.

„Eliška, sadni si prosím. Chceli by sme ti niečo povedať.“

„Mami, ale ja už sedím,“ začudovane sa pozrela na matku, ale tá naďalej pokračovala, „s ockom ťa veľmi ľúbime, to vieš, však?“

„Samozrejme.“

 

Navigácia v kniheStopy minulosti 2 >>