Stopy minulosti 3

Tento príbeh je kapitola 3 z 4 v knihe Stopy minulosti

„To nie je problém, no horšie je, čo povieme babám? My na prespávačku určite nemôžme ísť a očividne ty tiež nie,“ tak dlho už bola naplánovaná…

„Musím si ešte niečo vybaviť a ako tak vidím, už budem musieť aj pomaly ísť, lebo čas sa mi kráti. Prepáč mi, nerada ťa tu nechávam samého,“ kým vyslovila myšlienku, už sa vzduchom posielala ospravedlňujúca sms správa.

„Netráp sa, už sme to s Martinom zažili veľakrát,“ ako potvrdenie započuli nechutné zvuky zvracania, „ale čože sa stalo? Veď bežne bývaš vonku aj do pól jednej v noci.“

Hoci vedela, že mu môže dôverovať, nevedela či dokáže tie slová bude schopná vypustiť z úst. Zapozerala sa do tých jeho hlbokých modrých očí a uvedomila si, že keď to niekomu povie je šanca, že sa jej mierne uľaví. „Ja… som adoptovaná.“ „Páni, to vážne? Podľa tvojho výrazu usudzujem, že to asi nie je dlho, čo o tom vieš. Ako sa cítiš?

“Zmätene, pochopiteľne. Aj keď viem, že mi rodičia chceli dobre, cítim sa sčasti oklamaná.“

„A čo tvoji biologický? Chceš ich hľadať?“

„Ešte som na to nepomyslela, ale nie je to vôbec zlý nápad. Prepáč, ale už vážne budem musieť ísť. Dáš babám vedieť, že sa to dnes musí zrušiť?“

Jasné, spoľahni sa, veľa šťastia prajem, nech všetko dobre dopadne! Maj sa.“

Dobre, tak ahoj a ďakujem.“

„Ahoj,“ tak veľmi ho mala rada, škoda, že sa uhlík lásky medzi nimi udusil skôr ako sa skutočne rozhorel. Svet však ide ďalej a oni tiež…

Celú cestu domov bežala ako o život, nie len kvôli desivej tme a strašidelnému lesu neďaleko jej domu, nechcela dovoliť svojej mysli fantazírovať o katastrofálnych scenároch rozhovoru s jej rodičmi a preto po vstupe do domu, konkrétne do obývačky, kde už netrpezlivo čakali, a hoci s malou dušičkou, ihneď spustila.

„Na začiatok, by som vám chcela poďakovať, že ste mi o tom povedali a chcem, aby ste vedeli, že sa na vás vážne nehnevám. Ale ak by vám to nevadilo, rada by som sa chcela stretnúť s biologickými rodičmi.“

Samozrejme, že to očakávali. „Vôbec by nám to nevadilo, srdiečko. Môžeme ísť hneď zajtra na matričný úrad a …“

„Nie, mami. Rada by som si to vybavila sama,“ už jej srdce začal okupovať strach, no tú prázdnu dieru mohla zaplniť snáď len pravda, hoci láska bola príjemná hojivá masť.

„Chápem, stačí keď pôjdeš na matričný úrad, kde ti dajú tvoj pôvodný rodný list. Ale určite nechceš, aby sme išli s tebou?“

„Nie, ale aj tak vám veľmi pekne ďakujem. Teraz si idem ľahnúť, lebo únava ma už zdoláva. Dobrú noc.“

„Dobrú noc,“ rodinné objatie snáď nikdy nebolo krajšie. Láska žiarila na všetky smery, napĺňala každý štrbinku v dome.

Hoci v Eliškinej hlave doslova riadila búrka, snažila sa všetko vypustiť a jednoducho zaspať. Na dnes už bolo trápenia dosť…

Navigácia v knihe<< Stopy minulosti 2Stopy minulosti 4 >>