Unesená (4.kapitola)

Dvere sa otvorili a dnu vošiel Vlado. Predo mňa položil suchý krajec chleba a pohár vody. Netušila som, odkiaľ majú jedlo ale domyslela som si, že ho priniesli vo veľom ruksaku, ktorý niesli so sebou.
„Niečo som ti tu doniesol.“ povedal Vlado. „Aby si tu neskapala od hladu.“
„Nechcem to, niesom hladná.“ povedala som. Bola som hladná ako vlk ale tento chlieb od nich sa mi jesť hnusil.
„No zješ to!“ nahneval sa Vlado. „Ešte ťa potrebujeme.“
Nechcela som, ale predsa som si nasilu odhryzla z toho chleba. Vtedy som si uvedomila, aký je ten pocit hladu skutočne veľký a do toho krajcu som sa pustila. Potom som vypila aj celý pohár vody.
„A načo ma potrebujete?“ odvážila som sa opýtať. „Prečo ste ma vlastne uniesli ?“
„To nieje tvoja vec.“ uchechtol sa škodoradostne. „Ale ak ťa to tak veľmi zaujíma, zídeš sa nám ako rukojemníčka. Keď nás náhodou nájdu alebo čo. Mali sme super bombový plán. Tvojho otca by sme zabili a s tebou zdrhli. Sprostý nákladiak nám trochu pokazil plány. Ale podľa toho ako tam tvoj otec odkväcnuto sedel súdim, že robotu za nás vykonal nákladiak.“
Ako som to počula, všetok hnev sa vo mne skopil a vykríkla som: „Ty odporný, nechutný vrah! Hnusné hovädo!“ Kričala som z celých síl a búchala ho päsťami všade kam som mohla. „Nechutný smrad zákerný!“
Vtom mi Vlado vlepil takú facku, až ma to odhodilo nabok. Slzy mi tiekli prúdom a vo mne sa kopila túžba zbiť ho, totálne zmlátiť, zabiť.
„Si choré dievča.“ povedal. „A to som ti doniesol jedlo.“ Vyšiel von a zabuchol za sebou dvere.
To myslí vážne ? Unesie ma, zavrie do izby, využíva ako rukojemníčku, chcel mi zavraždiť otca a to, že mi donesie nejaký chleba, berie ako dobrý skutok, za ktorý mám vrelo ďakovať ? Nechápala som to. Mala som obrovské nervy.
Ale čo ak mal v jednom pravdu ? Čo ak tatko naozaj… ? Tie myšlienky som okamžite vysypala z hlavy. Blbosť. Spolu s mamkou na mňa doma čakajú. A preto sa musím odtiaľto čo najskôr dostať. Dúfam, že noha bude čoskoro v poriadku.
Chvíľu som len rozmýšľala, ale inak som sa strašne nudila. Keď sa zvečerilo, priniesli mi do spálne epedá z gauča a deku.
„Ide sa spať.“ oznámil mi Samo. „Budeš ticho, chceme sa vyspať.“
„Buď rada, že spíš na mäkkom.“ doložil Vlado.
Tie epedá sa mäkkými nazvať nedali ale radšej som držala jazyk za zubami. Oni sa rozložili na posteľ.
Dnes ešte nemám dosť síl. Ale keď už na tom noha bude lepšie, prinútim sa nezaspať a utečiem. Tak som si predstavovala, ako by som utiekla a vrátila sa k rodičom, až som sa na to tešila. Bola som si istá, že to vyjde.