Utrpenie, alebo telesná výchova.

Tento príbeh je kapitola 2 z 3 v knihe Bring me back to life

„Nemôžu sa ti predsa diať zlé veci, ak si dobrý…“

Hodina za hodinou, deň za dňom. Všetky dni sa zlievali do jednej veľkej machuľe. Tak dlho je už zakliesnená v neúprostnej jednotvárnosti. Lenže ako odtiaľ vyviaznuť?

Pevným stisnutím labilného lana si snažila dodať aspoň kúsok odvahy. Zdvihla svoje veľké modré oči do výšin, aby skontrolovala veľkosť prekážky, ktorú musela bezpodmienečne zdolať. Obrovský strach, ktorý jej zvieral žalúdok potlačila jemným potrasením hlavou. „To zvládneš“, poslednýkrát sa nadýchla a ladne naň vyskočila. Na jej jemných rukách sa už pomaličky tvorili malé ranky z ostrého pichľavého povrchu. Kývala sa z jednej strany na druhú, až ju premkla zlá predtucha, že sa celé lano aj spolu s ňou odtrhne. Neúnavne ich však aj naďalej pred sebou prepletala a snažila sa dostať čo najvyššie. Keď sa už približovala k polovici, zrazu ju prestali poslúchať a viac sa už neudržala. S veľkým buchotom, bolestivo dopadla na tvrdú žinenku.

Ihneď sa vôkol nej zoskupili vystrašení spolužiaci. V nadvláde paniky sa navzájom prekrikovali, čo však vnímala len ako neznesiteľný piskľavý zvuk.
Svet sa neustále krútil, až napokon podľahla spánku,ktorý jej sadal na viečka. Pohltilo ju hlboké prázdno.

Malý kúsok svetla sa predieral cez malú škáru v starom drevenom okne. Všade sa ozývalo len ohlušujúce ticho.
Jemne sa pomrvila na tvrdom povrchu, ktorý sa len sťažka mohol nazývať posteľou a tenkú perinu si pretiahla až cez hlavu.
Opatrne vystierala ruky a nahlas zívla.
Teda chcela, avšak jej ubolené pľúca to nezvládli a hlasno zakričali. V mihu sekundy sa posadila a hlasno rozkašlala. Až keď opäť mohla slobodne dýchať, všimla si, že niečo nie je v poriadku. Kde sa stratila jej veľká skriňa a huňatý červený koberec?
Biele steny, mnoho postelí a silný zápach po dezinfekcii jej ihneď napovedali, kde sa nachádza.

„Tak už sme sa prebrali“, dvere sa nehlučne otvorili a dovnútra vstúpila mladá doktorka s úsmevom na perách.
Kým však prešla na koniec izby k Emily, tvár jej zrazu zdobil omnoho vážnejší výraz.
„Neverila by som čo môže spôsobiť obyčajný pád na telesnej výchove.“
Emily sa zahanbila. Rýchlo sklopila hlavu, aby si jej narastajúcu červeň v tvári doktorka nevšimla.
Hoci sa už nachádza v treťom ročníku na strednej, pohybové aktivity jej robili problém už od základnej školy.
„Športy nikdy neboli moja silná stránka“.
Doktorka sa len milo usmiala, pohladila ju po strapatých vlasoch. „Necháme si ťa u nás ešte minimálne jeden deň. Vieš pre istotu“, žmurknutím sa snažila odľahčiť situáciu a bez ďalších okolkov odišla.

Emily osamela. Nemocnice jej vždy istým spôsobom rozosielali zimomriavky telom. Pokiaľ mohla obišla sa im veľkým oblúkom. Vlastne toto bol jej prvý pobyt v tomto priam strach-naháňajúcom mieste. Už len predstava koľko ľudí sa v tejto miestnosti vystriedalo. Koľko času tu musel každý jeden stráviť. Dni, mesiace, roky…

Ani zďaleka nedokázala myslieť na to, akú dlhú dobu tu bude musieť pobudnúť ona.

Možno sa jej to zdalo. Prípadne to bol len akýsi démon v jej mysli, avšak stále cítila ostrú bolesť v hrudníku. Tlačila ju, dusila… akoby sa jej snažila rozdrviť hrudný kôš… a dostať sa až ku srdcu.

Nemalo by to už dávno prestať bolieť?

„Nemôžu sa ti predsa diať zlé veci, ak si dobrý…“

Verila, že vždy bola dobrá.

Navigácia v knihe<< PredslovChlapec >>