Vrelá odplata… (2.)

Tento príbeh je kapitola 2 z 4 v knihe Vrelá odplata

Bum, bum. Už tu predsa ležím tak dlho a ten otravný zvuk mi stále znie v ušiach. Nemalo by to už dávno prestať?

Si tak zbabelá! Dobre vieš, že sa túžiš pomstiť… Že sa potrebuješ pomstiť. Zvládnem to však dotiahnuť do konca? Vydržím ten pohľad, keď ho tam uvidím bezvládne ležať… Bez náznaku života… Jeho? Toho koho milujem?

Ty si predsa trpela, stále trpíš omnoho viac a on nemá najmenšie tušenie čo prežívaš. A možno… možno by ho to ani netrápilo. Možno by sa zasmial nad tým, aká si hlúpa a naivná. Och áno, naivná.

Sklapni! On ma predsa miluje. To čo sa stalo, je už dávna minulosť. Povedali sme si, že zabudneme. Ja som povedala, že zabudnem… A zabudla si?

Ten pocit! Ten prekliaty pocit, ktorý v sebe nosím tak dlho, ktorý ma tak veľmi dusí. Vina. Cítim sa previnilo za svoje úmysly.

Spočiatku to bol deň ako každý iný. Ponáhľala som sa domov z práce, hladná a vyčerpaná. Predierala som sa pomedzi husté vločky, ktoré sa valili z čiernych mrakov. Moje zmrznuté, skrehnuté telo roztápal hrejivý pocit pri srdci, že ma doma čaká ten najúžasnejší chlap na svete. Bol tak obetavý, urobil všetko čo mi na očiach videl a ja som sa zakaždým tak veľmi na neho tešila. Už sa mi na tvári pohrával úsmev, keď som zbadala vchodové dvere. Kým som kráčala schodmi na najvyššie poschodie, na každom druhom som poskočila a hmkala som si svoju obľúbenú pesničku. Tešila som sa ako ho prekvapím, že som dnes prišla skôr ako obyčajne. Kvôli nemu. N vtedy som ešte netušila, že on nebude ten, ktorý bude prekvapený. Pomaly som vstúpila dovnútra, vyzliekla si kabát a už na pol ceste do spálne za ním, som začula, že tam nie je sám. Ostala som ako obarená stáť na mieste a nevedela čo v tej chvíli urobiť… S obrovským sklamaním a očami plných sĺz som nehybne sedela v kuchyni a pozerala kamsi do prázdna. Pri každom ich spoločnom smiechu umierala časť zo mňa. Nemohla som tomu uveriť. Nepamätám si koľko som tam sedela, avšak na čo si spomínam je už len to ako vyšli spolu ruka v ruke a ako prekvapene vyslovil moje meno. A potom už len ospravedlnenie, ospravedlnenie, ospravedlnenie…

Prečo som sa celý ten čas tvárila, že som jednoducho zabudla? Lebo o neho nechcem prísť? A myslíš, že to nespraví znovu? Keď je chlap toho schopný raz, druhýkrát mu to bude robiť ešte menší problém. Och si tak naivná. Nemáš sa prečo cítiť previnilo. Jednoducho to sprav…

Navigácia v knihe<< Vrelá odplata… (1.)Vrelá odplata… (3.) >>