Všetko vôkol stmavlo. Akoby sa do všetkého vtisol smútok. Aspoň mala pocit, že nie je jediná, kto v sebe dusí ten slizký a nevraživý pocit.
Unavenú hlavu, plnú búrlivých myšlienok, oprela o chladné sklo auta.
Svet za oknom sa hýbal.
Hýbal sa príliš rýchlo na to, aby stihla rozoznať jednotlivé obrazy. Ani nevedela kam sa pozerá. Svoj pohľad sa snažila upierať kamsi do diaľky.
V jasnom výhľade jej však niečo bránilo. Tmavé modré oči, ktoré ju ľahkosťou pierka hypnotizovali. Zdalo sa, že nevie odtrhnúť oči od nádherných zasnežených hôr, no ona bola uchvátená čímsi omnoho krajším.
Opäť na tvrdú zem ju postavilo až nepatrný pohyb vedľa nej. Opatrne otočila hlavu a chabo sa usmiala. Tak dlho už po nociach cvičila ten úsmev, až si zvykla na slanú chuť jej vlastných sĺz.
Jemne sa dotkla jeho teplej ruky, ktorú jej vrúcne nadstavil, no očakávaný príval horúčavy neprichádzal.
Cítila sa hlúpo.
Vedela, že je niekto, kto ju skutočne miluje. No bola príliš sebecká na to, aby si to vážila.
Teraz bola chamtivá. Až priveľmi samoľúba, no pocit samoty ju poháňal vpred. Preto aj naďalej zatvárala oči pred pravdou a nechávala sa chladnými túžbami celá pohltiť.
Bez pocitu viny, voči tomu, ktorý sedel sám v izbe, ďaleko od nej a sníval o tom, ako ju teraz drží v náručí.
Brzdy hlasno zaškrípali a svet vôkol sa zastavil.
Dovnútra cez krištáľovo-čisté sklá prenikalo jasné ostré svetlo,
pred ktorým si musela chrániť svoje oslepené oči.
Nevedela ako dlho sa auto predieralo vzduchom na diaľnici, veľkú časť cesty si nepamätala.
Bola príliš zaneprázdnená odháňaním výčitiek a ťažoby z hriechu, ktorý sa chystala spáchať.
