Vianoce sú krištáľová guľa, v ktorej snežia naše nádeje.
Strieborný peugeot potichu zavrčal a keď už aj posledný člen rodiny Covermanov sedel na pohodlnej sedačke auta, hlavný člen rodiny (v tomto prípade mama) s pokojom vyrazil na cesty. Hoci vyrazili veľmi skoro, slnko už dávno vystriedalo mesiac na oblohe. „Mami? Čo vlastne máme pre babku na Vianoce?“, zamyslela sa Beth, kým prepínala pesničky na rádiu auta. Až keď konečne našla hoci stereotypné, no tradičné vianočné pesničky, pohodlne sa oprela o operadlo. „Čo si nepamätáš?“, z ľahka sa zasmiala, „vieš,že babka si potrpí na luxus. Pred pár dňami konečne dorazila voňavka Chloe. Akurát včas pred štedrým večerom. Keby to nestihlo prísť, mali by sme pre ňu iba ten červený hrnček „I love my grandma.“ Prevrátila očami a skontrolovala spätným zrkadlom v strede auta spiaceho Toma. Pousmiala sa nad nevinnou tvárou synčeka
a obrátila pohľad na o okno, rukou podopretú Ruth s neprítomným pohľadom a náznakom zlosti. Opäť matka nemala ani poňatie o tom, kde sa včera jej dcéra zdržala. Včera prišla veľmi neskoro domov a hoci ju Jane počula, bola príliš unavená po celom dni, že sa nevládala ani pohnúť. Preto to chcela vyriešiť teraz. Len ako začať, aby na ňu nepustila spŕšku výčitiek o tom ako ju komanduje?
„Ruth?“, oslovila ju a začala, až potom ako si získala, hoci aj malú, pozornosť dcéri,“kedy si včera prišla domov a kde si vôbec bola?,“ snažila sa spýtať čo najpokojnenšie, no hlas jej mierne preskakoval. Beth sa radšej otočila od stredu diania a hľadala na mihotajúce sa šmuhy vôkol nej, ktoré mali predstavovať stromy. „Hm? S kamarátmi trochu vonku. Prišla som pred polnocou.“ Už sa radšej Jane nepýtala ďalej. Aj keď verila, že jej dcéra hovorí pravdu, niečo jej v tom príbehu chybalo, no nechcela sa hádať tesne pred Vianocami. Kým neprítomne hľadela na cestu, letmo zaregistrovala ako niečo malé prebehlo cez cestu. Srdce jej vynechalo jeden úder a prudko dupla na brzdu. Malý Tom sa zobudil na prudký pohyb a od toľkého zlaknutia sa rozplakal. „Čo sa preboha stalo?“, Ruth s Beth naraz vykríkli a len dva lapali po dychu. „Nič srdiečka, len nejaké zviera prebehlo cez cestu,“ ukludnovala viac seba ako dcéri. Po dlhých minútach ticha, ktoré sa zdali ako večnosť, opäť dupla na plyn. O malú chvíľu už na všetkých troch padla únava a mama ostala obklopená, len zvukom z rádia. Ani sa nenazdala a už pred ňou svietila tabuľa „Johnsonovill“.
„Vstávame decká“, zvolala natešená, no zároveň unavená mama a vyšla von z horúceho auta do chladnej zimy. „Brrr! Poďme! Čo sa motáte?“, nakukla do okna a prebudila ich hlasným klopkaním. Mohlo byť iba jedenásť hodín, ale všetci boli,tak vyčerpaný, že sa im zdalo, akoby cestovali minimálne pól dňa. Keď už všetci klipkali rozospatými viečkami, ktorými práve odohnali moc snov, postupne vyliezli von. Malý Tom sa tešil najviac. Poskakoval na miestie a naháňal sa s Beth okolo auta, kým mama vyťahovala veľkú cestovnú tašku z kufru auta a podávala menší ruksak, bohužiaľ stále odutej, mladej dcérenke. Prečo je vlastne teraz odutá? Asi všetci dobre poznali odpoveď.
„Vitajte! No konečne ste dorazili! Báli sme sa, že vás cestou prepadli mimozemšťania, keď vám to toľkú večnosť trvalo“, smiala sa babka na vlastnom vtipe, kým stála pri otvorenej bránke a posielala strýka Marka, aby pomohol Jane s tou veľkou taškou.
„Ahooj“, podišla dcéra k mame a zo srdca ju objala. „Veľmi si mi chýbala! Koľko sme sa to nevideli? Hádam aj pól roka.“, navzájom sa doplňali pri ceste ku hlavným vchodovým dverám. Kým strýko sprevádzal do domu potomkov, krásnej, blonďavej a modrookej Jane, tá už dávno sedela vyzlečená aj s mamou za stolom. Či už tašky alebo deti… oboje skončilo na Markových ramenách.
Keď sa už všetci konečne zvítali, vybozkávali a vyobjímali, babka Amanda im rozdelila izby na poschodí. Hneď pri schodoch bola trošku menšia, no predsa útulná, izba. Tá pripadla Ruth. Už je predsa dospelá a každý rešpektuje a očakáva, že bude chcieť mať vlastný priestor.
Vedľa nej je, aspoň o niekoľko stôp väčšia, taktiež útulná izba s všetkým potrebným ako „manželská“ posteľ, skriňa, koberec… túto najväčšiu z hosťovských samozrejme dostala Jane s Tomom, aby mali dostatok miesta.
A pre Beth bola špeciálna na dolnom poschodí s obrovským zrkadlom a huňatým bielym kobercom. Práve ona navštevovala babku najviac.Takmer každé dlhšie prázdniny tu bola ako na koni. Mimo mestského ruchu, vo voľnej prírode a zahrnutá láskou milovanej babičky. Niežeby ju babka uprednostňovala, no keďže sem chodí v čase, keď všetci musia chodiť do práce, alebo uprednostnia iné aktivity ako návštevu babičky, tak možno práve babka je tá,ktorá nie je skoro vôbec uprednostňovaná. Bohužiaľ, nie len Janin manžel a Bethin otec, ale dedko už odpočíval v pokoji. Navzájom sa babaka s manou držali nad vodou a pomáhali si.
„Poďte sa najesť!“, kričala z dola teta, ktorá navarila obed, aby si babka konečne oddýchla. Tiež nemá možnosť sem chodiť každý víkend a preto, keď už si nájde čas, väčšinou sa motá okolo domácnosti a hrncov…
Každý musel prerušiť vybalovalovanie oblečenia do skríň a zísť dole na obed. Šikovná teta navarila výbornú domácu slepačiu polievku a kurací rezeň so šalátom.
„Mňam, to bolo ale dobré!“, zalizoval sa Tom. „Teta?“, Beth dožula a vrhla spýtavý pohľad na Liv, “ príde aj ujo Mark?“. „Áno, mal by prísť te…“
Ring, ring. Prerušil ju vyzváňací tón telefónu na ktorom sa, ako na zavolanie, objavilo meno jej manžela. „Prosím,“ ozvala sa s obrovským úsmevom a s príjemným hlasom, no hneď po chvíľke počúvania jej však zmizol a v očiach sa jej objavili slzy. „Čo sa stalo?“, spýtali sa všetci takmer naraz. V miestnosti bola napätá situácia, až sa zdalo, že sa dá krájať. Všetci čakali na odpoveď, ktorá z tety Liv, nie a nie vypadnúť. Bolo na nej vidieť, že ide o niečo vážne. Len nehybne sedela a nemo pozerala pred seba. Všetci horeli nedočkavosťou, o čo sa jedná a takmer si obhrýzali nechty od nervov. Čo sa preboha stalo?! Zrazu sa teta mierne striasla a na všetkých sa pozrela cez zaslzené oči. Mierne otvorila ústa a hlas sa jej zachvel, „Mark…“
