Čakáreň…

Tento príbeh je kapitola 4 z 5 v knihe Môj život

,, Smútok z očí veselého človeka dokáže vyčítať len, ten kto ho skutočne miluje,,

 

 

Krásne slnečné ránko na mňa žmurkalo cez záves a na tvári vráska,  vyskočila som z postele a uvedomila som si že mám ťažký deň ,,onko,,  Sama sebe som si nahovárala dáš to len zachovaj pokoj a kľud , nie si prvá ani posledná ktorá tam bude sedávať.- denne. Literatúra prečítaná informácie ako také mám idem je čas….

Stála som pred veľkými drevenými dverami oblial ma pot ale musela som vošla som do čakárne poobzerala som sa a všimla si že  veková hranica,, si nedovolím ani napísať ale každá . Sestrička vychádzala a volala čísla išlo to ako na páse . Čakáreň plná smutných utrápených  ľudí vedela som najbližšie otvorenie dverí idem dnu ja ,,ach pane bože ,, strach ,, kto by ho nemal …

Moja prvá chemoterapia dopadla zle ,telo sa búrilo a mne bolo nevoľno , so slzami v očiach som vyšla na vzduch potrebovala som kyslík  . Pri východe mi sestrička  dáva do rúk knižočku a vraví od dnes je toto pre vás biblia ani na krok bez toho  len som prikývla ale vôbec som  netušila čo to je ,o čom ona hovorí bola som mimo reality.

Telo bolo slabé ale rozum o to silnejší, že musím premôcť samu seba a  bojovať za každú cenu ,ľahla som si na chvíľku  a prerušil má tón mobilu  teraz nie prosím ,nemala som chuť ani písať ani s nikým telefonovať potrebovala som sa vyrovnať sama so sebou. Vedela som že má to neminie a budem musieť rozprávať ako sa cítim, kedy znova , lenže ja som chcela ušetriť moju lásku od toho nech sa netrápi a nech aspoň jeden  z nás ma nato  triezvy pohľad. S touto myšlienkou  som zaspala až ma zobudil znova mobil …čo je s tebou? prvá otázka po zdvihnutí prečo nezdvíhaš? som unavená vravím  ..a znova ako si to predstavuješ chcem vedieť že ako ti je ,ako to prebehlo a ty to máš ….. nervozita gradovala na obidvoch stranách . Neodpovedala som len tíško povedala ,,Nie,,

Nepochopil že chcem byť sama ,že sa  nechcem o tom rozprávať musím  sama sa s tým naučiť žiť a popasovať,vyčistiť si hlavu a tak môžem sa  o to deliť.

Ako každý večer ani ten dnešný nebol výnimkou a sadala som k počítaču  a chcela som sa pokúsiť situáciu upokojiť ale nepodarilo sa mi . Ostala som smutná so slzami v očiach  s rukami na klávesnici.

Ďalší deň ďalšia dávka ale moje telo rezignovalo nechcelo to prijať ,takže treba nastaviť ďalšiu alternatívu a ďalšiu liečbu . Sedím v čakárni a čakám čo vymyslia a príde mi sms ,, kde si? ako sa cítiš ??láska moja ,, dávaj pozor na seba to boli slova ktoré som potrebovala počuť asi najviac na svete ,,,Ľúbim ťa ,,tíško som povedala a môj hlas prerušila sestrička  nech sa páči čaká Vás už pani primárka

A kolotoč vyšetrení sa opakoval ,bojovala som sa ma so sebou moje srdce plakalo  bolo rozbite na malé kúsočky vedela som že je zle….po tichu som kričala o pomoc aby ma nikto nepočul a prosila ešte chcem ostať na tom svete moje poslanie ešte neskončilo ani nemohlo veď mám dcéru ktorá má potrebuje.

 

 

Navigácia v knihe<< Biely plášťÚsmev a víťazstvo >>
Autor

Ema

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár