Kapitola 1: Spojenie s dušami
Ráno, keď sa Sofia prebudila, bolo čosi iné. Jej teplota zmizla ako mávnutím čarovného prútika. V očiach sa jej zračili iskričky, akoby vedela niečo, čo predtým nevedela. Jej pohľad bol jasný a svieži, ako keď sa po búrke vyjasní obloha. Pozrela sa na mňa, a než som stihla čokoľvek povedať, povedala: „Babka Ľubka, niečo si mi dala, že? Cítim sa lepšie, ako predtým.“
Tento okamih bol pre mňa niečím viac než len náhodou. Z ničoho nič sa mi v hlave vynoril obraz – obraz ženy, ktorá v minulom živote zbierala bylinky pod mesačným svitom. Bola to žena, ktorá poznala tajomstvá prírody, vedela, ktoré kvety a kamene vyliečia bolesť, ktorú ani slová nevedeli zmierniť. V ten moment, keď sa Sofia usmiala, som pocítila spojenie – spojenie, ktoré siahalo za hranice času, mimo tohto života. V tej chvíli som vedela, že niečo silné vo mne spustilo vlnu, ktorá nie je len o mne.
„Niečo je vo mne,“ hovorila som si v duchu. „Niečo, čo sa prebúdza.“
O niekoľko dní neskôr, keď som sa opäť zahľadela na ametyst, ktorý som dala Sofii, sa mi v hlave objavili ďalšie obrazy. Tento kameň mal v sebe silu, ktorú som začala vnímať. Kameň, ktorý som kedysi nosila ako amulet, mal naozaj moc uzdravovať, nielen telo, ale aj dušu. S každým dotykom som sa cítila viac prepojená s niečím, čo bolo hlbšie, než len materiálny svet. A hoci som o tom nikdy nehovorila nahlas, vedela som, že nie som sama.
Začala som hľadať odpovede. Prečo sa začínam zaujímať o numerológiu? Prečo sa mi zdá, že každé číslo má svoj vlastný význam, ktorý je spojený so životom a jeho smerovaním? A prečo ma náhle priťahujú liečivé kamene, ktoré som predtým považovala len za ozdoby? Prečo sa vo mne začal prebúdzať záujem o výklad snov, ako keby som vedela, že za každým obrazom v snoch sa skrýva posolstvo?
Cítila som, že tieto náhody nie sú len náhody. Každý krok, ktorý som urobila, ma viedol bližšie k niečomu, čo bolo stále prítomné, len to bolo zamlčené. Môže byť tento záujem o duchovné praktiky, numerológiu a liečivé kamene niečím viac než len náhodou? Možno sa mi otvárajú dvere k dávnym vedomostiam, ktoré sa prenášajú cez čas a ktoré sú súčasťou mojej duše.
Ale stále mi zostávala otázka – je to naozaj pravda? Mám v sebe niečo, čo môže pomôcť nielen mne, ale aj iným? Čo ak to nie je len sen, ale skutočnosť, ktorá ma nasmeruje na moju cestu?
Jedného večera, keď sa z neba spustil mesiac a okolo mňa sa šíril pokoj, som si opäť vzala ametyst do rúk. Tentoraz som sa ho nebránila. Skôr som sa naňho pozrela s očakávaním. Možno to, čo teraz objavujem, je začiatok niečoho väčšieho. A možno, rovnako ako v minulosti, je to len cesta, ktorá ma vedie k pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú – dušiam, ktoré sa cítia stratené, zranené, a potrebujú nájsť svoj vnútorne uzdravenie.
