Zamyslel ste sa už niekto, čo je zmyslom života? Či pre každého z nás je to niečo iné? Alebo sa to počas života mení?
Keď nepočítam vek do dospelosti, lebo tam bolo dôležité chodiť do školy, hlavne tú školu aj dokončiť a nejako popri tom prežiť poučovanie rodičov, čo by som mala a čo nie. Tam som vôbec o ničom nerozhodovala ja.
V dvadsiatich som sa vydala a o rok sa mi narodilo moje prvé dieťa – dcérka Jasmínka. Rodina sa teda stala zmyslom môjho života. Môj muž, moja Jasmínka.
Vždy bolo niečo treba, mojou úlohou bolo odbremeniť môjho manžela od akýchkoľvek domácich povinností a tiež od starostlivosti o dcérku. Veď predsa chodil do práce a ja som bola len na materskej. Vlastne som všetko robila sama. Manžel síce frflal, že sa mu menej venujem, ale hlavne na to, že už sa o seba tak nestarám ako predtým. Snažila som sa, ale evidentne málo.
Po roku a pol sa narodil synček Jakubko. Akoby oteckovi z oka vypadol, ale že úplne. Snívala som o tom, ako sa mužovo srdce obmäkčí, veď som mu porodila syna, to vždy chcel! No zázrak sa nekonal. Ale aj tak rodina bola pre mňa na prvom mieste. Detičky už boli dve a teda byť upravená podľa manželových predstáv by zvládol hádam len David Copperfield.
Bola som unavená, ale aj tak vždy čakala manžela chutná večera doma a občas aj nejaký koláč. Veď predsa chodil do práce a ja som bola len na materskej. To už mi rázne dával najavo, že ak so sebou niečo neurobím, začne si hľadať rozptýlenie niekde inde. A samozrejme si to potom môžem vyčítať ja sama.
A ja som už aj tak istý čas mala podozrenie, že tie jeho neskoré príchody z práce nie sú kvôli tomu, že mu šéf dal prácu navyše. To totiž zvykol uvádzať ako výhovorku, keď prišiel neskoro v noci domov. Bolo úplne jedno, či by som mala make-up alebo nový účes. Aj tak si ma nevšímal. A on mňa už postupne prestal priťahovať. Poviete si, že čo, veď to je príbeh skoro každého piateho manželstva.
Priority sa u mňa teda zmenili. Najdôležitejšie sa pre mňa stali moje deti. S manželom sme sa už skoro nerozprávali, mne to nevadilo. A asi by tu už moje úvahy o zmysle života končili, keby nie noci 20. decembra.
Tak ako všetky tie noci predtým, kde manžel prišiel neskoro v noci alebo vôbec, tak v tú noc prišiel domov pred polnocou. Ja som zaspala unavená v obývačke pri televízii. Jakubko mal teploty už tretí deň, takže som bola úplne odpálená. Bolo presne 23:55, pamätám si to, ako by to bolo včera. Hrozne som sa vyľakala, lebo zo mňa strhol deku. Bol z neho cítiť alkohol a nejaký dámsky parfém. Bolo mi z neho na zvracanie.
,,Chcem ďalšie decko, rozumieš!“ Zreval na mňa a surovo ma znásilnil. Celý čas som bola ticho, veď čo keby som zobudila deti a začali by plakať? Čo potom? Keď si odbavil svoje, zliezol zo mňa a odišiel spať do spálne. Do rána som už nespala. Aj po sprche som sa cítila špinavá a hlavne znásilnená. Preplakala som celú noc, nebola som schopná premýšľať o tom, čo sa stalo. A prečo vlastne chce ďalšie dieťa, keď sa nestará ani o tie dve, čo už sme mali.
Odstupom času som na to ale prišla. Chcel, aby som aj naďalej ostala na materskej, pretože mu to vyhovovalo. Doma o všetko postarané a on si mohol užívať. Z materskej som kupovala potraviny a aj z toho mála som vedela vytvoriť chutné jedlo. On platil účty a ostatné peniaze mal na svoje nočné výjazdy.
Ďalšie dieťa sa nekonalo. Mala som niečo ušetrené a hneď ráno som s deťmi napochodovala do lekárne a kúpila si tabletku po styku. Rozhodla som sa manželovi povedať po mesiaci, že som teda tehotná, aby to neskúšal nedajbože znova. A začala chystať plán, ako dostať seba aj deti do bezpečia.
Mame o tom povedať nemôžem, má choré srdiečko a žije v jednoizbovom byte. Sestre tiež nie, bola z môjho muža vždy hotová a držala by stranu jemu. Tak komu? Jeho matka v ňom videla ideál manžela a tá by ma snáď prekliala do 10 pokolenia. Ale jeho otec, ktorý bol rozvedený s jeho matkou a syna vedel pekne skritizovať, ten by mi snáď pomôcť vedel. Pamätala som si, že má nejaké byty, ktoré prenajíma, tak možno by sa nejaký našiel pre mňa a moje deti.
Jasmínka mala štyri roky a Jakubko dva a pol. Bol najvyšší čas, aby som urobila ten krok a našla nám bezpečné miesto na život. Aj keď zatiaľ dočasné. Po rozvode budem zvažovať už aj tie ďalšie kroky, ale teraz musíme preč.
Keď nechám v obývačke pustený televízor a v detskej izbe zažatú lampu, tak si ani nevšimne, že tam nie sme. Nikdy nejde pozrieť malých a nieto ešte mňa. A pri veľkom šťastí ani domov nepríde. Nebolo by to prvýkrát.
Zavolala som svokrovci, aby prišiel, že s ním musím hovoriť osobné. Vedel, že to je medzi mnou a jeho synom zlé, ale to, čo som mu k tomu ešte povedala, nemal slov. Len ma objal.
,,Pomôžem ti, samozrejme, že ti pomôžem. Zbaľ si veci a o hodinu som tu aj s dodávkou.“ Bola som ako v tranze, mechanicky som hádzala detské veci do veľkých igelitových vriec a nakoniec aj svoje. Snažila som sa nehýbať s nábytkom a všetko nechať tak, ako bolo. Prišiel svokor, ponosil to do dodávky a nakoniec som si do zadu sadla aj ja s deťmi. Bála som sa, že keby sme sedeli vpredu, mohol by nás niekto vidieť.
Svokor mal voľný dvojizbový zariadený byt. Nebol to žiadny luxus, ale bol čistý a bolo tam všetko, čo ja a moje deti potrebujeme. A tu už bola moja priorita ja a moje deti. Teda stále rodina, len v inom zložení. Vypadol z nej manžel. Celkom rýchlo sme sa zabývali a čo sme potrebovali, svokor obstaral.
Nechcel, aby sme mali strach pri nakupovaní a stretli tam manžela alebo svokru. Len mi spomenul, že mu volal manžel, že som niekam s deťmi išla, či náhodou nevie. Povedal mu, že nevie.
Najal mi pravničku a tiež zaplatil. Spísala žiadosť o rozvod a podala ju na súd. To už sme mesiac žili oddelene. Súd prebehol v marci a hneď na prvýkrát nás rozviedli. Deti sa otca báli a vlastne skoro vôbec ho nepoznali. Nebude to teda pre nich žiadna strata. U mňa platilo to isté, bála som sa ho a už vôbec som ho nespoznávala.
Pri rozvode stál skormútený, dosť pochudnutý a oči červené… isto nie od plaču, skôr hýril celú noc. Urobil teda ešte jeden pokus a chytil ma za ruku. ,,Prepáč mi to prosím, ja sa zmením, daj mi ešte jednu šancu, prosím… ja si aj kľaknem, ak chceš.“
Bolo to úbohé a asi sa musel aj hodne premáhať, aby to vyslovil. ,,Už nikdy viac, počuješ!!“ ,,Nikdy viac nedovolím, aby sa ťa deti báli a ja sama sebe tiež!!“ Mala som v sebe toľko odvahy, až som sa čudovala. Ale ako matka som bola za svoju rodinu zodpovedná. My traja sme po rozvode tvorili rodinu. Už som sa prestala báť a začala premýšľať, čo budem robiť ďalej.
Veľmi mi pomáhal svokor. Vybavil mi školku pre Jasmínku aj Jakubka, takže som mala čas chodiť na pohovory. A prijali ma na plný úväzok v obchode s obuvou. Keďže mám deti, dali mi len ranné zmeny a ja som v pohode stíhala aj škôlku. A keď som nestihla, vyzdvihol ich Ivan, teda svokor. A keďže s nami trávil čoraz viac času a deti ho zbožňovali, začal si hľadať aj cestu do môjho srdca… a našiel ju.
Ja viem, bol raz tak starý ako ja a deťom by mal byť dedo, ale veď aké pravidlá, aké predsudky. Jediný stál pri nás, pomáhal a tak ja výčitky vôbec nemám. Som v bezpečí, tiež moje deti. Som milovaná a sme komplet rodina. Takže zmysel života pre mňa je rodina a kto už v nej vystúpi, alebo nastúpi, to ukáže až život. Viac som sa už nevydala, veď aj načo. Láska je viac, ako len nejaký papier…
