Tento príbeh je kapitola 9 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Milujem pozorovať ľudí. Ich tváre, ich oči, mimiku, chôdzu, gestikuláciu, emócie. Robím to nezámerne, dokonca priam podvedome. Niekedy proste neodolám a dám sa s hocikým do reči. Milujem rozhovory face to face. Zvláštne na tom je to, že človek, ktorý bol ešte pred chvíľou úplne cudzí, sa po krátkom rozhovore otvorí a začne mi o sebe rozprávať ako keby práve našiel spovednicu. Raz sa mi dokonca stalo, že mi jedna slečna hovorila Karol a snažila sa ma presvedčiť že sme určite spolužiaci. Nechal som ju v tom asi 400 km, až nakoniec som sa jej priznal že nie som ten za koho ma pokladá. Neverila tomu až kým som jej neukázal ID kartu. Inokedy sa zase nemenovaný pán Ivan po našom spoločnom rozhovore rozhodol kandidovať za prezidenta. Dnes si hovorím že som mal byt radšej ticho. Neveríte? Viem že nie. Ale ozaj sa to stalo. Niekedy totiž stačí človeka vypočuť. Nemusíte veľa hovoriť a hlavne nie to, čo by rad počul on. Povedzte mu pravdu. Povedzte mu to čo ozaj cítite.

Viac ako šesť rokov som dral svoje topánky a živil sa prácou, ktorá si systém face to face vyžadovala. Vďaka tomu som zbohatol. Žiaden strach, nejedná sa o peniaze, ani materiálne statky. Zbohatol som duchovne. Za šesť rokov som spoznal toľko tvári a osudov, že o tom môžem napísať okrem tejto ďalšiu knihu. Za tých šesť rokov sa zo mňa stal úchylák v dobrom slova zmysle, ktorý sleduje svet okolo seba úplne inými očami, vníma to čo iní nevidia, počuje to čo iní nepočujú, cíti to čo iní necítia. Nie nie som jediný na tomto svete a viem, že je nás viac. Viac slobodných s otvoreným srdcom, a kým tu budeme svet nezanikne, kým tu budeme, ten hore to nedovolí. Je ale našou psou povinnosťou hovoriť o sebe. Viem, že zopár ľudí ma na mňa ťažké srdce, viem, že zopár ľudí mi nevie prísť na meno. Ak som im ublížil, verím že mi odpustili a ak mi nedokážu odpustiť, tak si musia uvedomiť jedno, nie ja som im ublížil, oni si ublížili sami a ubližujú si doteraz. Berte to ako chcete, som kto som a taký aký som aj zostanem.

– Zdravím- súčasne s pozdravom som otvoril dvere.
Namiesto pozdravu sa mi dostalo – Čo tu chcete, kto Vás sem pustil?
– Prepáčte, ja som si zmýlil dvere. Pekný zvyšok dňa Vám želám – zatvoril som dvere.
– Čo robíš? – opýtal sa Peter miništrant škriatok.
– Čo by som asi tak robil. Chceš si pokaziť deň ? Tak prosím choď pekne naspäť dnu a predaj mu myšlienku. Dávam ti 30 sekúnd a si vonku.
Netrvalo to ani 20.
– Ako si to vedel?
– Budeš sa hnevať keď ti poviem že pozriem a vidím.
– Aha tak ty si teda vyberáš ľudí.
– Omyl kolega oni si vyberajú mňa. Trvá to iba sekundu. Neviem ako to dokážem, ale viem to. Bol som na sekundu tým milým pánom za dverami a nechcelo sa mi dnes s nikým hovoriť. Neviem to vysvetliť je to proste tak.
– Dá sa to naučiť ?
-Neviem kamoš skúsiť to môžeme, ale obávam sa, že to nie je o učení. Ak chceš tak ti dnes niečo ukážem, a možno hneď za ďalšími dverami. Tak sleduj.

Zaklopal som na ďalšie dvere. Nečakal som na slobodno a vošiel dnu. Tá moja povestná sekunda však tentokrát trvala dlhšie. Mohli zato oči. Modré oči. Takú modrú farbu ma hádam len obloha. Modré oči hľadeli do mojich modrých oči. Usmievali sa na seba. Naháňali, naťahovali, tancovali, provokovali, hádali sa a nakoniec zhodli. Modra je dobrá.
– Teraz by som mal povedať dobrý deň, predstaviť sa a povedať čo tu chcem, ale najprv mám otázku. Tie modré oči to sú vaše ozajstné slečna pani ?
– Slečna, pani? Andrea sa volá slečna pani a oči ? Oči som vyhrala v tombole. A vy? Tie vaše sú vaše ?
Namiesto odpovede som sa začal smiať a ona sa smiala so mnou.
– A čo tu vlastne chcete páni?
– No v prvom rade sa chcem opýtať na toho milého uja čo sedí vedľa v kancelárii.
– Čo vás vyhodil ?
– Vyhodil ? Nie nie nestihol, aspoň mňa teda nie, neviem ako kolegu .
– To je nás pán riaditeľ
– Hneď som si myslel “zlatý” to chlap, keď spí ani jesť nepýta.
– No fajn. Charakteristiku šéfa máme za sebou a teraz by ste mohli konečne prezradiť účel vašej návštevy.
Pozrel som sa jej do modrých oči, sústredil sa na zámer ktorý chcem vykonať a spustil som
– Tak ten Vám poviem neskôr ….čo tak pri káve. Píšem si 090…
– 7453454…odpovedala spontánne a hneď nato sa zháčila – Počkajte, počkajte vy ste teda iný fičúr
– Som a vy ste iná impulzáčka – usmial som sa na pol kúrika – ospravedlňujem sa, to číslo si odložím, príde čas a ja sa ozvem. Pekný deň a že pozdravujem pána direktora.
Nečakal som na reakciu. Proste som sa otočil a odišiel. Peter ma nasledoval ako námesačný. Hodnú chvíľu bol ticho.
V aute som mu podal môj mobil.
– Píš sms kámo ja šoférujem. Môžem diktovať ?
– …..
– Modré oči chcú ešte raz stretnúť modré oči
– Nič viac ?
– Peter poznáš staré ruské príslovie : Za čem bukvy vsjo jasna? Načo sú písmena, keď je všetko jasné ?
– Nepoznám, čo tým chceš povedať
– Len toľko, že o chvíľu príde odpoveď- ani som to neodpovedal pípla smska.
– Majú modré oči aj meno?
– Už si pochopil?
– Snažím sa. Čo mám odpísať?
– Zatiaľ nič. Ak tak o takú pol hodinku. Všetko má svoj čas.

Netrvalo ani 10 minút pípla ďalšia smska.
– Tak čo je tam ?
Peter pozrel na displej – otázniky, iba 3 otázniky ?!
– No vidíš tak až teraz odpíš
– A čo mám odpísať?
– Jozef
– Nič viac ? Len Jozef ?
– Pýtala sa na meno ? Pýtala. Tak čo tam chceš písať viac !?

Peter sa nervózne mrvil – Tak prečo si jej nepovedal prečo sme tam boli? Aký ma toto zmysel? Veď si jej niečo mohol predať, iste by kúpila.
– Počuj ombre. Kedy už konečne pochopíš že ja nie som kde jaký zasratý predajca, to po prvé a po druhé, kedy konečne pochopíš, že ja rozhodnem či niekomu niečo predám alebo nie.Peter ani len netušil o tom, že som raz roztrhal asi 200 podpísaných zmlúv rovno pre očami riaditeľa jednej nemocnice. Robili sme vtedy kampaň pre Telekom a milý pán riaditeľ si neodpustil nemiestnu pozvánku voči mojej kolegyni. Pamätám si ako plakala vo výťahu a nadávala mi do idiotov, že veď sa predsa až tak veľa nestalo a že sme mohli zarobiť dosť slušné peniaze. Vtedy som tu vetu povedal prvý krát

– Počuj milá moja Adelka, ja nie som nejaký hej alebo počkej a ty tobôž nie. Mne nebude nikto dávať najavo akú službu mi robí, že mi podpíše nejakú zasratú zmluvu. Službu mu totiž robíme my nie naopak. Neviem či to Adela vtedy pochopila, ale bolo mi to jedno.

– Pochop Peter, že toto čo robíme deň čo deň je hra. Ale tu hru hráme my s klientmi a nie klienti s nami. My určujeme kde, kedy, ako, s kým a za koľko. A čo sa týka slečny Andrei tak to máš ako s tenisom, podal som loptičku a ona ju odbila naspäť.
– Ty ju chceš zbaliť ?
– Nie nechcem. Chcem sa s ňou ešte raz stretnúť to je celé
– Ale prečo ?
– Lebo chcem Peter lebo chcem…

Stretli sme sa. Prvý “tenisový zápas” pri káve. Druhý asi o dva týždne neskôr večer na drinku. Tretí sme nezačali. Milá modročka totiž porušila pravidlá. Hrala súbežne s tým mojim ešte jeden zápas… a to sa nerobí…

PODPORIŤ AUTORA

Navigácia v knihe<< PRÁZD(NO)NINY – 8.kapitola – Live with passion (kniha na pokračovanie)S tebou, či bez teba – 10.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie) >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up