Tento príbeh je kapitola 8 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Odišiel som. Odcestoval ďaleko nato, aby som mohol byť v jej blízkosti. Opäť preč do svojho sveta. Za novými dňami, ktoré pre mňa nikdy neboli všedné, za ľuďmi, ktorých som mal rád, za prácou, ktorá mi bola koníčkom. Odišiel som a so sebou si odniesol semienko, ktoré vo mne rástlo každým dňom. A ona? Ona bola tou živou vodou, polievala ho, stále keď som si na ňu spomenul. Stále keď sme si napísali či zavolali. Veľmi dobre som vedel, že strom, ktorý zo semienka vyrastie prinesie dobré ovocie. Nie nadarmo sa hovorí:

Každý strom možno poznať po ovocí. Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.

Bol som o tom presvedčený a veril som tomu. Nikdy som jej v ničom neklamal, nikdy som jej nepovedal to čo by som naozaj necítil. Vždy keď sme mali obaja čas sme si písali a volali. Až do určitého dňa. Pravdu povediac som to čakal.

Začínala mať pocit viny, pocit viny voči človeku s ktorým momentálne zdieľa svoj život aspoň nateraz. Vedela, že ak by ich vzťah bol v poriadku tak sa nič medzi nami nestane. Vedela, že jej niečo chýba a to čo jej chýbalo som jej dával ja. Ale aj napriek tomu vinila sama seba z toho, že robila poza jeho chrbát veci, ktoré by sa mu určite nepáčili a to aj napriek tomu, že si zato všetko vlastne mohol sám. Nebudem a ani nechcem rozoberať ich vzťah, lebo mi to proste neprináleží a nemám nato žiadne právo a tak som nemohol nesúhlasiť s návrhom aby sme si na istý čas prestali písať a volať. Proste aby sme sa vrátili do doby pred dotykom, aby sme obmedzil vety typu si úžasná, si skvelá, si krásna, aby som obmedzil chvíle keď sa cítila príjemne, aby som proste bol normálny. Chápal som ju. Veľmi dobre som vedel kam smeruje a čo chce dosiahnuť. Mučila samu seba, vybrala si tŕnistú cestu, vybrala si to náročnejšie. Nechcela byť ovplyvňovaná. Nikým a ničím. Chcela si dať svoj vzťah do poriadku sama.

Vedel som, že to bude ťažké pre oboch, ale že hneď prvý deň ráno budem mať pocit takého prázdna som netušil. Keď som si na chvíľu predstavil, že nie je,vlastne nie že nie je, ale že je len kamarátka a nič viac, ocitol som sa nad priepasťou. Prázdnou a nekonečne hlbokou. Vedel som, že keď do nej skočím, padať na dno budem nekonečne nekonečne dlho. Snažil som sa robiť čokoľvek aby som na ňu nemyslel. Nešlo to. A nešlo to preto, lebo bola hlboko v mojom srdci, tak hlboko, že sa stala jeho súčasťou, jeho ďalšou chlopňou. Stala sa mojim dychom, mojou krvou, mojou dušou. Stala sa bunkou v mojom tele, ktorá rástla a rástla a rástla. Stala sa niečím bez čoho som nedokázal žiť.

Bol som lúkou a ona kvietkami
bol som rybou ona mojimi žiabrami
bol som šálkou a ona pod šálkou
bol som listom ona obálkou
bol som žilami a ona krvou v nich
bol som loďou a ona námorník
bol som telom a ona dušou
bol som morom ona súšou
bez nej som bol ako kompas bez strelky
ako hrniec čo vykypí bez pokrievky
ako slimák bez domčeka
ako koryto a ona rieka
bol som dňom a ona nocou
bol som pred a ona za polnocou
patrili sme k sebe ako mesiac patrí k Zemi
ako kvaple čo patria jaskyni v podzemí

To prázdno čo malo prísť bol
len koniec začiatku
len od pondelka do piatku
len od jari do leta
bol to len čas prázdnin
len chvíľka ktorá raz skončí

bolo to obdobie medzi obdobiami
a ja som ho nazval tak prozaicky PRÁZD(NO)NINAMI

Ako dlho si dokážeme nahovárať, že to všetko je len klam sme nevedeli ani jeden z nás. Odolávali sme pokušeniu, blúdili medzi hluchým obdobím. Snažili sa nemyslieť jeden na druhého. A ono sa to ľahko povie, ale o to ťažšie vykoná. Lenže ja som v jej v to samej zaľúbenosti sľúbil a sľuby sa majú plniť. Snažil som sa ozaj som sa snažil. Len pevne verím, že mi to nebude mať za zlé, keď sa ozvem. Hlas ktorý na mňa volal som počul viac ako zreteľne. Trčal z každého rohu izby. Usmieval sa na mňa z poza každého rohu na ulici v meste. Počul som, že ma volá a ja som – NEODOLAL….

Hneď v prvý deň som jej napísal list. Sedel som nad stolom a dosť dlhú dobu držal prst nad klávesnicou…napokon som to urobil nech sa stane čo sa stať má …stlačil som ENTER, urobil som to preto lebo som vedel, že mi odpustí. Raz som jej totiž povedal vetu, ktorú som povedal x ľuďom : – Odpúšťam ti, odpúšťam ti aj to zlé čo si ešte neurobila. Len toho prosím nikdy nezneuži. – do dnešného dňa to každý jeden človek zneužil. U nej som vedel, že to neurobí nikdy. Moje presvedčenie bolo o to silnejšie, nakoľko som vedel, že to čo som jej povedal platilo obrátene aj z jej strany na mňa. Vedel som to hoci mi to nikdy nahlas nepovedala. Ona totiž nehovorila ústami ale srdcom. A ak dokážete počuť hlas srdca, nikdy nikdy nemôžete toho druhého sklamať alebo nesprávne pochopiť. Ak dokážete počúvať hlas srdca, vnímať jeho tlkot nie ako ozvu ale ako slová, vtedy ste ozaj šťastným človekom. Viem, že rovnaký dar mala aj ona. Vedel som rovnako ale aj to, že orechovú škrupinu, ktorú som niekedy nosil ja sám na sebe, aj keď oveľa tenšiu, mala na sebe aj ona. A ja som jednoducho nevedel a nemohol dopustiť, aby tá škrupina stvrdla. Nemohol som to dopustiť preto lebo som vedel aké je hrozné s takou škrupinou žiť a čo krásne človek dokáže vnímať keď sa nájde niekto komu sa podarí tú škrupinu rozbiť.

PODPORIŤ AUTORA

Navigácia v knihe<< Dotyk v dotyku – 7.kapitola – Live with passion (kniha na pokračovanie)Face to face – 9.kapitola – Live with passion (kniha na pokračovanie) >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up