Tento deň mám pred očami akoby sa to stalo včera..

Prebudila som sa do upršaného rána s náladou pod psa ako už dlho nie. Ah dnes to bude deň blbec, povedala som sama pre seba. Ležala som v posteli a rozmýšľala som, či je vôbec dobrý nápad dnes vstať a ísť medzi ľudí. Nemala som chuť na nikoho. Vtom mi zazvonil telefón, volal mi otec. Momentálne nemáme dobré obdobie a zhodnotila som, že sa nebudem hádať už teraz. Veď mám na to celý deň. Zrušila som hovor a pozrela sa na hodiny. 8:00 do riti zaspala som. Vyletela som z postele, v rýchlosti som sa umyla, naniesla špirálu a hodila na seba prvú mikinu, ktorú som chytila. Schytila som knihy, hodila do batohu a utekala na električku. V tom zhone som doma zabudla dáždnik. Nasadila som si teda kapucňu z mikiny, dážď padal ako šialený. Popri behu som nevidela ani pred seba, kapucňa mi zakrývala oči. V tom som len cítila náraz a ocitla som sa na zemi. „Čo robíš, si slepý?“ vyletela som na chalana čo do mňa vpálil. Postavila som sa a bežala ďalej do električky. Chvíľu som sa ešte rozčuľovala, no potom som to vypustila z hlavy a ďalej už neriešila.

Vďaka zápcham som prišla do školy niečo okolo 10:00. Chodím na Obchodnú akadémiu a tu naozaj neskoré príchody netolerujú, ak neumieraš alebo si nestratil končatinu. Prišla som akurát na hodinu účtovníctva s mojou najmenej obľúbenou profesorkou. Vybehla som schody a bežala k triede. Zabúchala som na dvere triedy a rýchlo ich otvorila. „Dobré ráno pani profesorka, prepáčte ale moja sestra je chorá a musela som ju odviezť k lekárovi,“ rýchlo som si vymyslela výhovorku. „Celá vy Vinsová, vždy si nájdete niečo kvôli čomu vymeškať školu,“ povedala uštipačne profesorka a s úsmevom na tvári dodala: „mimochodom zo včerajšieho testu máte 5. Mali by ste sa začať okrem flákania venovať aj učeniu.“ Jej poznámky som ignorovala, vedela že mi tým náladu zrovna nezlepší. Rýchlo som si sadla na svoje miesto v zadnej lavici a snažila sa upokojiť svoj dych. Keď sa mi to konečne podarilo oprela som si hlavu o ruku a ani neviem ako, zrazu som pokračovala v mojom sladkom spánku z rána.

Deň v škole mi ubehol celkom rýchlo keďže som ho skoro celý prespala. Keď už zazvonil zvonček na koniec vyučovania, rýchlo som si zobrala veci a utekala som do práce. Dnes pre mňa nebol síce na prácu najvhodnejší deň vzhľadom na to, že pracujem v kaviarni, kde by človek mal byť na ľudí milý a moja momentálna nálada bola na úrovni Elsy z Frozen. Napriek tomu som sa náhlila do kaviarne Lolaś s vedomím, že sa s mojím, pre mňa nepríjemným dopoludním, zverím kamoške Lucii. Spoznali sme sa tam a pracujeme tam spolu niečo cez pol roka. Veľmi si rozumieme. Keď som vyšla von zo školy, mala som pocit, že som v inom svete. Všade boli potopy a dážď stále neutíchal, ba zosilnel. Môj outfit, tenisky a mikina, nebol moc vhodný do tohto počasia. Takže kým som prešla asi pol hodinu peši ku kaviarni, som bola mokrá do nitky. Vošla som do poloprázdnej kaviarne a už medzi dverami počujem smiech od baru: „Ahoj Kikuš, vonku nebodaj prší?“ Dnes bol naozaj viac než nevhodný deň na Luciine hlúpe poznámky. „Háhá si naozaj vtipná Lucia. Dnes na tvoje somariny nemám náladu, mám naozaj zlý deň,“ vravela som jej už od dverí. Zákazníci, ktorí chodili často už museli byť zvyknutí na naše vravy a väčšina sa buď pridala alebo zabávala na nás. Snažili sme sa vytvoriť pre nich príjemnú domácku atmosféru. Pár ľudí ma po ceste k baru pozdravilo, no dnes som si ich nevšímala. Prišla som k Lucii, dala si dole premočenú mikinu a prevesila ju na vešiak. Začala som Lucii odpisovať dnešný deň už od rána. Rozčuľovala som sa a rozhadzovala som rukami, ako je to u mňa bežné. Lucia sa na mne smiala a to mi dodávalo ešte väčšiu rozhorčenosť pri rozprávaní môjho príbehu. V polovici som sa zasekla. Všimla som si, že je priamo na mňa zahľadený jeden chlapec. Sedel sám a mal pred sebou notebook, spoza ktorého ma uprene sledoval. Pozrela som sa mu do očí a čakala som, že uhne pohľadom. Naše pohľady sa stretli, ale on jeho oči neodvrátil, akoby toto bolo to, čo chcel. Pocítila som niečo zvláštne. Nevedela som opísať čo to bolo, či to bolo príjemné, alebo naopak. Šteklenie v žalúdku? Alebo ma len bolí brucho od hladu? V mojej hlave bolo milión myšlienok. Z môjho rozmýšľania ma vytrhla Lucia. „Fešák že? Aby vám oči nevypadli,“ zasmiala sa. „Naozaj neviem o čom to hovoríš,“ zasmiala som sa taktiež a odvrátila som po celkom dlhej dobe od neznámeho pohľad. Nemohla som si priznať stále nutkanie sa opäť naňho pozrieť. Nechápala som to. Od toho pohľadu som zabudla na svoj zlý deň a blbú náladu. Bola som milá, spievala som si a doslova som poletovala od šťastia. Ale prečo? Veď to vlastne nič nebolo.

Ani neviem ako, pracovná doba bola pri konci. Lucia sa náhlila domov a tak som ju uistila, že už to sama zvládnem a zatvorím. V kaviarni zostalo už len zopár ľudí a na môj údiv chalan, ktorý mi tak zlepšil náladu, tam stále sedel. Občas sa nám stretli pohľady a ja som bola ako v siedmom nebi. Nemohla som si ale pomôcť. Mala som pocit, že som ho už niekedy videla. Ani za nič som si však nevedela spomenúť kde. Už sa blížilo k 21:00 tak som obehla stoly, že už zatváram. Chlapcov stôl som si nechala ako posledný. „Áno jasné hneď pôjdem,“ neisto sa na mňa usmial, až som zabudla rozprávať, „mmhm inak, mám dáždnik, ak by si chcela. Môžem ťa počkať a odprevadiť ťa domov aby si znova nezmokla,“ dodal. Rozbúchalo sa mi srdce a snažila som sa dostať zo seba viac ako jedno slovo. Nešlo to. „Dobre,“ bolo jediné, čo som zo seba vydala. Otočila som sa aby som skryla úsmev a bežala som k baru. Musela som to čo najrýchlejšie napísať Lucii. Zlatko, hlavne sa nestrápni. Stálo v SMS od Lucii. Vedela, že od rozchodu s mojim bývalým som ho ešte stále nedostala úplne z hlavy a pri každom chalanovi bol on prvé na čo som myslela. Popravde? Momentálne som zabudla, že existuje niekto taký. Posnažím sa, ale veď ma poznáš do riti. Drž mi palce a očakávaj môj telefonát ako som dopadla. Znela moja SMS, ktorú som odoslala. Už bolo 21:00 ale ja som chcela ešte trochu natiahnuť čas. Bála som sa čo príde potom.

V kaviarni sme zostali už len my dvaja. Umývala som posledné poháre a vtom sa spoza mňa ozval hlas. „Ehm prepáč, ale vlastne ani neviem ako sa voláš. Ja som Reno,“ povedal s úsmevom. „Kristína, teší ma,“ zasmiala som sa, „vieš, už odkedy som ťa uvidela mám strašný pocit, že už som ťa videla ale ani za nič si neviem spomenúť odkiaľ si mi povedomý.“ Pozrel sa na mňa a rozosmial sa „to bola druhá vec, ktorú som chcel. Ospravedlniť sa ti za ráno. Zaspal som a bežal som na električku. Naozaj som sa nepozeral pred seba keď sme do seba narazili.“ Zostala som zarazená, žeby ten debil ktorý spravil moje ráno ešte horším, bol ten chlapec ktorý spravil môj deň tak pekným? Usmiala som sa nad mojou myšlienkou. „Robíš si srandu? mne sa stalo presne to isté. No hádam ti to nejako odpustím.“ Nechápala som. Tomu čo sa stalo,prečo sme sa opäť stretli, prečo sa stále na mňa usmieva, prečo pri jeho pohľade cítim niečo zvláštne, prečo sa ho nebojím a necítim sa pri ňom nepríjemne? Veď je cudzí. Nevedela som si vysvetliť vír v mojej hlave. „No čo? Pôjdeme? Alebo ti ešte niečo pomôžem?“ Jeho veta ma vytrhla z myšlienok. „Nie, nie, už mám všetko hotové. Ale si zlatý,“ usmiala som sa a zobrala som si z vešiaku stále mokrú mikinu. „To nemyslíš vážne, že si ideš obliecť túto mokrú mikinu,“ pozrel na mňa a začal si vyzliekať tú jeho. V tom momente som zabudla rozprávať, keďže pri jeho vyzliekaní odhalil omylom jeho vyšportované telo a ja som mala čo robiť aby som jeho dokonalé tehličky neokomentovala. „Tu máš obleč si moju.“ Až vtedy som sa spamätala, „Čo si sa pobláznil? Vôbec, tebe bude zima,“ odvetila som ešte stále zasnená tým, čo som videla. „To nebola otázka, ale oznam Kika,“ strčil mi jeho mikinu do rúk a mne stále v hlave dookola znelo to, akým spôsobom vyslovil moje meno. Pre mňa neodolateľným. Sama pred sebou som si nechcela priznať, že som z neho hotová od prvého pohľadu, keď sa nám stretli oči. Kristína preber sa, opakovala som si v hlave, určite je to len ďalší hlupák ako doteraz nenechaj sa zmiasť. No sama sebe som neverila. Bolo to silnejšie ako ja.

Vybrali sme sa teda, už tmou, cestou z kaviarne, ja v jeho mikine a on v krátkom tričku v daždi. Spoločne pod dáždnikom. Spočiatku to bolo naozaj divné. Mala som strach. Čo ak sa nebudeme mať o čom baviť? Čo ak si nebudeme rozumieť? Venovala som pozornosť len týmto otázkam. Zrazu prehovoril do trápneho ticha a opýtal sa kde bývam. „Noo, pôjdeš rovno, potom do prava, znova rovno, doľava, potom je tam taká tmavá ulička a tam…“ prerušil ma jeho smiech. „Už teraz som sa stratil. Vieščo budeš ma viezť. Čo ty na to?“ opýtal sa. „To znie ako plán, ale bývam asi 2 hodiny peši odtiaľto, naozaj chceš ísť somnou?“ neisto som mu položila otázku. „Kristínka, keby nechcem, neišiel by som. Chcem o tebe niečo vedieť a odprevadiť ťa, aspoň budeme mať na to dosť času,“ po tejto vete sa mi pozrel priamo do očí. Všimla som si, že krásny nie je len jeho pohľad, ale aj jeho modré oči. Podlomili sa mi kolená. Chcela som tento pohľad vidieť už stále. Strašne som mu to chcela povedať, chcela som sa mu hodiť okolo krku. Samozrejme som to nespravila. Keď som sa vrátila do reality, stále na mňa pozeral. „Čo pozeráš?“ opýtala som sa. „Poďme, čo?“ rýchlo povedal a odvrátil zrak. Cítila som sa zvláštne z jeho reakcie, ale neriešila som to ďalej.

Kráčali sme už skoro 2 hodiny a mňa už bolelo brucho. Chvalabohu od smiechu. Celú cestu sme sa rozprávali asi o všetkom. Dobre sme sa zabávali. Dokonca keď sa opýtal na môjho bývalého, ani ma nenapadlo na neho potom ďalej myslieť. Mala som plnú hlavu Reného. Ešte nikdy som si so žiadnym chalanom tak nerozumela. Mala som pocit, že ho poznám už naozaj dlho a môžem mu povedať všetko. Hm a to som ho dnes ráno ešte nenávidela. Mala som pocit, ako keby medzi nami niečo bolo.

„Tak, tu bývam,“ povedala som trochu sklamane, priala som si, nech tento večer nikdy neskončí, „ďakujem ti za to, že si išiel somnou.“ Pozrel na mňa so smútkom v očiach no vzápätí mi venoval ten krásny úsmev, ktorý som pozorovala celý večer. „Ja ti ďakujem aj za dnešné ráno Kristínka, už odvtedy ťa mám v hlave,“ nedokázala som na neho ani pozrieť. Bolo mi ľúto sa s ním teraz rozlúčiť. Chcela som s ním stráviť viac času. Z nevysvetliteľných dôvodov som mala pocit, že to cíti rovnako. Pár sekúnd sme len stáli a pozerali na seba. Vtom ma objal, držal ma tak pevne, ako keby čítal moje myšlienky a chcel ma presvedčiť o tom, že sa nemýlim. Cítila som sa výnimočne, tak ako už dlho nie. Neviem prečo, veď je to stále len cudzí chalan. Asi 5 minút sme stáli v objatí, keď sa odtiahol. „Kedy ťa môžem vidieť znovu? Prosím povedz zajtra.“ Rozosmiala som sa. „Dúfam, že zajtra,“ pozrela som mu do očí. Niečo ma nútilo ho pobozkať. Nemôžeš, hrabe ti Kristína? Nepreháňaj to. Hovorila som sama sebe. Zrazu som ucítila jeho pery na tých mojich. V tom šoku som na neho pozrela a uvidela som jeho zavreté oči. Odhodila som všetky myšlienky. Zavrela som oči a začali sme sa bozkávať. Nedokázala som ovládať motýle v bruchu a ani pocit šťastia v celom tele. Keď tento bozk skončil, stáli sme len tak v pevnom objatí, obaja s úsmevom na tvári. „Prepáč, musel som..“ šepol mi do ucha. Usmiala som sa a povedala mu tvárou v tvár: „Chcela som to tak ako ty, možno aj viac.“ Po dopovedaní tejto vety som mu vlepila ešte rýchlu pusu. Dohodli sme sa, že ráno príde pre mňa a odprevadí ma do školy. Naozaj to bolo ťažké lúčenie. Na to, že sa poznáme jeden deň som nechápala našej vzájomnej príťažlivosti.

Otvorila som dvere na byte. Prvá vec čo som spravila bola, že som si sadla hneď za dvere a začala som sa smiať. Po dlhej dobe som sa cítila naozaj šťastná. Po dnešnom dni som sa opäť cítila šťastná a dúfala som, že dnešným dňom René zostane v mojom živote aspoň na chvíľku a dá mi chvíľu pocítiť, že aj ja si zaslúžim byť šťastná.

Ľahla som si do postele, vyčerpaná ako už dlho nie, ale s úžasným pocitom. Ďakujem René a dobrú noc…


Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up