To miesto…

Láska. Ten najúžasnejší pocit aký človek môže vo svojom hlbokom vnútri pociťovať. To neopísateľné blaho a hrejivý pocit, ktorý sa vám telom rozplýva je to najkrajšie čo môžeme cítiť. Byť milovaný je krásne, no milovať ešte krajšie.

Ja som mala to šťastie lásku okúsiť na tom najromantickejšom a najkrajšom mieste. Ďakovala som v duchu, že som mala tú možnosť stáť tam a vnímať ju všade navôkol seba. Akoby všetko čoho som sa dotkla vyžarovalo ten vrúcny pocit. Jemne hladilo moje ruky a na mojej šťastnej tvári sa pohrával úsmev. Bola som šťastná. Po chvíľke sledovania tej nespočetnej nádhery v podobe rozkvitnutých stromov, okolo ktorých jemne rozrážali vzduch, tak rozprávkovo očarujúce vtáky, som zazrela tú týčiacu sa priam do oblakov mohutnú, no zároveň neskonale jemnú konštrukciu. Na chvíľu som od nej odtrhla pohľad a zapozerala sa na ľudí okolo mňa. Bolo príjemné sledovať ako upierali ich zasnívané oči až na samý vrch. Zatúžila som vidieť celú nádheru z inej perspektívy a rozhodla sa dostať až nad všetkých ľudí, domy, ulice… Ostala som v nemom úžase. Len som tam tak stála, rozplývala sa a nechala sa unášať naprieč nekonečnou diaľkou… Každý človek na tomto svete hľadá pokoj rôzne. No každý ho občas potrebuje. Dopriať si občas vykročiť z toho začarovaného kruhu, o niečo spomaliť, zastaviť… Ani moja duša nie je výnimkou. Tu cítim ako mi do žíl prúdi sila, ako do pľúc vdychujem nádej a ako mi z tela postupne opadáva ťažoba. Jeho sila ma opantá a vznesie ma do výšok nad všetky zlé a skazené veci. Tam hore, kde aj ten najtvrdší oriešok ide najmenšou silou rozlúsknuť. Už nie som viac v zovretí temných vecí, už ma netlačia a neberú mi dych, už necítim ich nechty vrývajúce sa do mojej kože… sú preč, odišli.

Vlasy mi jemne vejú popri tvári, rukami zvieram chladné zábradlie. Mám chuť sa na naň postaviť a vzlietnuť. Letieť cez oblaky, sadnúť si na ten najvyšší strom, ktorý sa teraz zdá ako najmenšie zrnko piesku a vnímať teraz veľkosť nádhery, ktorej sa teraz dotýkajú moje nohy. Zatváram oči a vidím ju pred sebou. Je skvostná. Cítila som ostrý chlad zo zábradlia na pokožke, no ten chlad je príjemný. Cítim ho, cítim ako sa mi postupne vkráda pod pokožku. Silnejšie som zovrela prsty a vpustila som do pľúc plným dúškom štipľavý vzduch. Otvorila som oči a zoširoka sa usmiala. Cítim, že žijem.

Ja som mala to šťastie lásku okúsiť na tom najromantickejšom a najkrajšom mieste. Miesto, ktoré ma dokáže prebudiť k životu je tak neprekonateľne čarovné a plné lásky. Paríž.