Tento príbeh je kapitola 4 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Vlašské orechy s medom – 4.kapitola

Týždeň ubehol ako voda. Od pondelka až do piatku sa stále opakovala tá istá vec. Večer som išiel pred spaním za ňou a dal som jej pusu na dobrú noc. Nič viac, iba jeden malý bozk. A po pravde mi to stačilo. Bol som s tým spokojný. Bolo to také milé. Vedel som, že som si mohol dovoliť viac, ale na druhej strane som nato ani len nepomyslel. Bolo nám fajn. Vždy po splnení denných povinností sme sa išli prejsť a celý čas sme mlčali. Okrem dobrú noc sme ozaj nepovedali nič viac. A ozaj nám to stačilo.

V piatok sme sa cestou z Komárna zastavili v Šamoríne, keďže tam Timea bývala a bolo to aj tak cestou smerom do Bratislavy. Keď vystúpila z auta povedala.

– Neprídeš zajtra za mnou? Má byť pekne. Skočíme k Dunaju. Urobíme si piknik.

– Zajtra? Vieš čo, veľmi rád, ale ak ti to nebude vadiť dám ti vedieť dnes večer keď dorazím domov. Platí?

– Platí.

– Tak sa zatiaľ opatruj. – Dal som jej pusu sadol do auta a pokračoval v ceste.

Chcel som jej povedať, že ďakujem za pozvanie, ale nebude to možné, veľmi som však túžil poznať jej anjelskú podstatu. Vedel som, že mi s ňou bude fajn. Bol v tom však háčik. Nebol som sám. Mal som pár mesiacov pred svadbou. Celý predchádzajúci týždeň som nebol doma a keď nastávajúcej oznámim, že ani v sobotu, a to som ledva prišiel, nebude dvakrát nadšená. Vedel som, že to pochopí, lebo ešte pred nedávnom aj ona pracovala u nás vo firme, ale problém bol v tom, že som mal ísť inde a nie tam kam poviem, že idem. Keď sa ma potom o pár mesiacov na svadobnej žúrke, na ktorej si Viktor a Laco nedávali pozor na jazyk opýtala:

– Môžeš mi vysvetliť kto je to tá Timea? – viem že som vtedy povedal vetu – Timea? Timea je milá moja slečna pani nevesta jedna žena, vďaka ktorej som si dnes vzal teba – vtedy som ešte netušil, že naše manželstvo nebude trvať večne. Neľutujem však ani jedného dňa vzhľadom k tomu, že nám obom priniesol to najcennejšie, čo po človeku môže zostať , dieťa. Nášho úžasného blonďaká s modrými očkami a beťárskym úsmevom Jakubka.

– Ahoj Timča, Jozef. Tak teda dobre prídem zajtra, len mi povedz kedy a kde?

– No čau, vedela som že neodoláš. Prídi okolo 10 tej. Stretneme sa tam kde si ma vyhodil včera.

– Tak fajn. Zajtra sa vidíme. Pa.

Sedel som v aute na ulici, kde som ju včera vysadil. Čakal som nie viac ako jednu cigaretu, keď som ju uvidel v spätnom zrkadle. V strapatých čiernych vlasoch mala červené mašle, biela, voľna, ale o to viac priesvitna blúzka viac odhaľovala ako zakrývala. Nemusel som si veľmi namáhať oči, aby som si všimol, že nemá podprsenku ba ani len tielko. Bradavky na malých pevných prsiach jej stáli ako dve čerešničky na torte. Červená sukňa jej zakrývala nohy až po zem. Napadlo ma , či to pod sukňou nebude rovnako divoko naostro ako pod blúzkou. ale to už mi so širokým úsmevom ala lečo pozerala do okna.
-Ahoj. Máš v aute deku? – opýtala sa
-Samozrejme. Ja mám deku v aute vždy.- žmurkol som na ňu.
-Vážne ?
Začal som sa smiať . – Nie nemám deku. Žartoval som.
-Tak chvíľu počkaj, prinesiem.
Položila prútený košík čo držala v ruke vedľa auta a odbehla. Kým bola preč položil som košík do kufra a čakal vedľa auta.
-Tak tu je deka. Môžeme vyraziť.
-A kam to bude Červená čiapočka?
– Prečo Červená čiapočka?
-No lebo v tých mašličkách červených, bielej blúzke a červenej sukni si ako Karkuľka. Už len červená čiapočka na hlavu ti chýba.
-Počkaj tak Karkuľka alebo Červená čiapočka?
-Ale to je to isté.
– Vážne?
-Dobre, dobre, nechaj tak a povedz kam ideme.
– K Dunaju.
-Dobre teda, naviguj ma.

O pol hodiny sme už sedeli na lúke pri Dunaji. Nad nami lietali čajky. Na lúke cvrlikali cvrčky, bolo krásne slnečno, blankytnú oblohu kde tu špatil biely oblak. Timea začala vyberať z košíka sušené ovocie, vlašské orechy naložené v mede, termosku s čajom, niečo čo sa podobalo sušenej rybe a dva poháriky. Všetko poukladala na biely platený obrúsok. Ako sa pohybovala šikovne ako jašterička tak pri finálnej úprave vecí na obrúsku si sadla tak šikovno nešikovne, že som si nemohol nevšimnúť, že som mal pravdu. Pod sukňou to bolo rovnako nadivoko ako pod blúzkou.
-Páči sa ti?
– Čo? Príroda okolo? Áno je tu nádherne.
-Pýtala som sa či sa ti páči, nie či sa ti tu páči ?
– ……..?
– Chceš povedať že si si nič nevšimol ? – zasmiala sa
-Všimol.
– Tak skús opísať čo si videl, ale zároveň pocit aký si pri tom mal.
-To myslíš vážne ?
– Smrteľne vážne – tentokrát sa zasmiala ešte viac. Provokačne, rozšafne, drzo.
-No videl som čerstvú šťavnatú broskyňu, ktorá však visí vysoko na strome a to ešte dokonca v susedovej záhrade za plotom.
– Hmmm. Celkom dobre si to poňal, a aj pravdivo, lebo na broskyňu si budeš dnes musieť nechať zájsť chuť. Prestaň sa správať ako samec. Neznamená, že keď ti žena ukáže čo skrýva pod šatami musíš hneď slintať.

-Ja, že slintám. No prepáč. Som zdravý chlap.

-Netvrdím, že si chorý, ale myslíš na sex a pritom sú na svete aj oveľa príjemnejšie veci medzi dvoma ako sex. Napríklad LÁSKA. Ale nie preto som ťa dnes sem zavolala. Chcem sa s tebou rozprávať o inom.

-A o čom?

-O tom prečo si orech.

– No to by aj mňa zaujímalo.

-Dobre teda ľahni si a uvolni sa. Zatvor oči.

Zatvoril som oči a cítil som ako mi prstom natiera pery medom. Vzápätí mi dala dlhý a nežný bozk, ktorý ukončila až vtedy keď chuť medu úplne vyprchala.

– Kedy si naposledy plakal?

-Plakal?

-Áno plakal.

-Vieš, že ozaj neviem.

-Dobre teda tak mi povedz čo najhoršie sa ti v živote stalo – povedala a začala ma kŕmiť sušeným ovocím.

Začal som blúdiť v pamäti od útleho detstva a hľadal ten najhorší zážitok. Nevedel som sa rozhodnúť. Bolo hrozné, že som ako dvojročný išiel pozrieť do kúpelne či tam ozaj straší Bobo-hu potkol som sa o prah a padol som hlavou do 15 litrového vedra vody a nebyť otca tak sa utopím? Alebo bolo hrozné, že som ako trojročný vypil viac ako deci benzínu z malinovkovej fľaše, ktorú mal dedo v komore a nebyť lekárov tak teraz nepíšem túto knihu? Alebo to, že som ako štvorročný padol na hlavu z výšky asi 4,5 metra a prespal som 48 hodín? Alebo keď som s kamarátom odišiel ako 11 ročný do lesa postaviť si bunker a keď sa zotmelo báli sme sa ísť domov a keď nás po lese hľadali rodičia báli sme sa zo strachu ohlásiť ďalšiu pol hodinu? Alebo keď zomrel mamin otec a ja som od smútku skolaboval na cintoríne? Alebo keď mi spolužiak pri jednej hre na vojakov tak rozbil kameňom hlavu, že mi rozťal lebku a nechýbalo veľa a tiež by som tu nebol. Ozaj neviem. Podľa mňa sa mi doteraz nestalo nič strašné resp. niečo čo by som mohol povedať tak toto bolo hrozné.

-Neviem asi nič – odpovedal som

-A kedy si bol naposledy doma u rodičov.

-Tak to už dlho nie.

-A nechýbajú ti?

Spomenul som si na mamu. Nato ako sa stále trápila, keď sme niečo buď ja alebo brat alebo obaja naraz vyparatili. Trápila sa hlavne preto, lebo otec nikdy nič nepovedal len do nej hučal a ona po tajme plakala v noci do vankúša. Spomenul som si na otca, ktorý nás nikdy psychicky nepodržal a nepodporil v žiadnej našej záľube či aktivite. Stále všetko ofrflal alebo bol zalezený v izbe. Nepamätám si ho kedy sa naposledy s chuti smial.

Timea niečo hovorila. Do dnešného dňa si nepamätám čo. Viem len, že som sa spamätal až vtedy keď som zistil, že plačem ako malý chlapec, nahlas vzdychám a po lícach sa mi kotúľajú slzy ako hrachy. Hneď v tej chvíli som sa zaťal. Prestal som plakať utrel som si slzy posadil sa na deke pozrel na Timeu a zakričal na ňu.

-Prečo to robíš? A hlavne ako to robíš? Prečo som plakal ako malý fagan. Prečo so mnou robíš tieto pokusy? Načo je to dobré?

-Lebo si orech. Zavretý a tvrdý. Lebo máš tvrdé srdce. Lebo sa nedokážeš uvolniť. Lebo nie si zlomený, ale zbytočne zohnutý. Je načase aby si sa narovnal. Aby si sa oslobodil. Aby si sa otvoril. Máš okolo seba kopec ľudí, ale pritom si sám a nešťastný. Sám a nepochopený. A plač je v tejto chvíli jediné čo ti pomôže. Roztopí tú tvrdú škrupinu a ty budeš konečne orech ale taký ktorý sa dá zjesť. A keď ho dokážeš namočiť do medu tak to bude to kým naozaj si.

Pozeral som na ňu a nevedel či jej mám vynadať alebo poďakovať. Nepovedal som nič. Potom sme ešte dlho spolu ležali na deke, držali sme sa za ruky až kým posledný lúč slnka nezapadol za obzor a chladný vzduch a komáre nás nevyhnali z pohodlia deky do auta.

PODPORIŤ AUTORA

Navigácia v knihe<< Anjel – 3.kapitola – Live with passion (kniha na pokračovanie)Red color – 5.kapitola – Live with passion – (kniha na pokračovanie) >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up