Anjel – 3.kapitola
-Dobré ráno páni tréneri – s úškľabkom na tvári nás pozdravil asistent manažéra Laco . Niežeby som ho nemal rád, ale jeho raňajšie úškľabky v kancelárii som ozaj neznášal .
– Prestaň sa škľabiť a vysyp čo máš na dnes – precedil som pomedzi zuby.
– No ja už vidím dnešný výsledok. S tvojou náladou si mal zostať doma – opäť sa zaškľabil.
– Počuj, keď vidím, ako sa každé ráno škľabíš ako primitív, ozaj to mojej nálade nepridáva . Jediné, čo ma zaujíma je, či máš dnes pre mňa ďalšieho človeka alebo nie. Som jeden krok od asistentskej stoličky, tak nenaťahuj čas – opäť som odvrkol.
Laco vytiahol papier so životopisom. Dátum narodenia, meno priezvisko, bydlisko a blablabla. K životopisu bolo pricvaknuté tlačivo našej firmy, na ktoré dával manager, alebo jeho asistent pozvánky o človeku, ktoré robil pri prvom pracovnom pohovore. Poznámky mi mali pomôcť zistiť o človeku niečo viac prv, než sa s nim stretnem aj ja. Nie žeby som to potreboval, mne stačilo človeku podať ruku, ale má to „pán “ manager v náplni práce, tak nech maká. Aj tak nič nerobí celé dni. Len čo vytiahneme päty z kancelárie, už bude fičať do Auparku očumovať čivavy. Myslím tým tie umelé peroxidovo-silikónové posteľné plachty, loviace po obchodných domoch lepšiu šancu na život.
Tlačivo bolo úplne prázdne.
– Už ma naozaj štveš – povedal som a pozrel som sa na Laca takými očami, že cúvol o krok.
– Chceš mi povedať, že si nemal dôvod sem napísať žiadnu poznámku?
– Ale no tak chalani – vstúpil do rozhovoru Viktor – to, že tam Laco nič nenapísal znamená, že je to hotová vec. Keď tú babu večer nedotiahneš naspäť do kancelárie, budeš čakať na miesto asistenta ďalší rok.
Viktor bol manager. Malý veľký chlap . Postavou niečo ako Tom Cruise. O výzore sa to povedať už nedalo. On bol príčinou všetkého, čo som v tejto firme za posledné 3 roky zažil. Stál pri mojich úspechoch, aj prehrách. Bol so mnou prvý deň, keď som sa uchádzal o prácu vo firme, ale aj vo chvíli, keď sme opití čúrali z diaľničného mosta na idúce autá pod nami . Bol mi dokonca za svedka na svadbe. Na jeho argumenty sa nedalo reagovať , čo sa o Lacových povedať nedalo a presne preto zasiahol v pravý čas. Nádejná vstupenka na asistentskú stoličku už čakala na recepcii a nebyť Viktora štekáme po sebe s Lacom asi do dnes.
Viktor sa postavil z manažérskeho kresla, upravil si kravatu, zapol spodný gombík na saku, vyšiel z kancelárie a opäť vošiel späť tentokrát už s uchádzačkou o miesto.
– Tak toto je Timea zoznámte sa.
Podal som jej ruku.
– Jozef – predstavil som sa a pristihol som sám seba na tom, ako jej držím ruku dlhšie ako je slušné a potrebné. Hneď som vedel, prečo Laco nenapísal na firemné tlačivo ani mäkké, maďarské F. Timea bola totiž anjel. Už len krídla jej chýbali. Keby ste jej chceli uhádnuť vek podľa tváre a postavy, trafili by ste vedľa, ale do mínusu. Vyzerala na 17 v skutočnosti mala niečo málo cez 30 rokov. Hladká biela pleť kontrastovala s červenou blúzkou a dúhovou sukňou. Jej oči mali nedefinovateľnú farbu. Niečo medzi modrou, zelenou a sivou. Až neskôr som zistil, že farba jej oči sa mení podľa nálady, podľa počasia, podľa svetla v miestnosti atď.
– Dobre teda – prerušil chvíľkové mlčanie Viktor – ako som Vám sľúbil včera na pohovore, že vás zverím do rúk toho najlepšieho človeka, čo mám vo firme, tak svoj sľub plním. Od tejto chvíle sa so všetkým, čo chcete vedieť, obracajte na neho. Veľa sa ho pýtajte. Od vás, ale hlavne od neho, bude závisieť hodnotenie a poobedňajšie rozhodnutie, či skutočne máte predpoklady na túto prácu.
Tieto prisprostavé frázy som nenávidel z celej duše, ale na druhej strane, ak by jej povedal, dievča, dievča sme dílerská firma, ktorá zarába na hlúposti ľudí, asi by tu už nestála.
Celé toto každodenné divadlo mlčky sledoval Peter. Hneď ráno zaujal v kancelárii polohu stojmo a stál tak, už dobrú pol hodinu ako miništrant v kostole, len sviečka v rukách mu chýbala. Peter bol môj kolega a už tretí deň po sebe sme pracovali spolu.
Cestou z kancelárie som Timeu zoznámil s Petrom a keď sme vyšli pred budovu stroho som zahlásil.
– Mládež moja Leninova, neviem ako vy dvaja, ale ja mám chuť na kávu. Tak dúfam, že idete so mnou.
Neprotestoval ani jeden. Peter preto, lebo na kávu sme chodili každé ráno, niekedy aj dvojhodinovú, a Timea asi preto, lebo jej nič iné nezostávalo. Kaviareň bola neďaleko. Usadili sme sa. Peter sa zrazu rozhovoril.
– Môžeš si objednať čo chceš Timea , pozývame ťa.
Pozývame ťa, znamenalo v našej tímovej reči asi toľko, že Peter ma vo vrecku tri koruny a pevne verí, že ja mám viac. Mal som. Rovných tridsať. Kokos, pracovníci marketingovej firmy a večne bez peňazí. Timea si vzala nápojový lístok a prv než si z neho stačila niečo objednať, opýtala sa.
– Nebude Vám chlapci vadiť keď si teraz zapálim sviečku?
Mal som na jazyku vetu – čo ti niekto umrel? Ale nejak mi ta veta uviazla v krku. Nechápal som. Bežne vravím, čo mi slina na jazyk prinesie a teraz neviem povedať, čo ma práve napadlo. Zbadal som ako sa na mňa díva s otáznikmi v očiach a čaká na moju odpoveď.
-Zápal si rovno tri, pre každého jednu, ak ti to pomáha pri rozhovore- povedal som.
– Neuveríš mám tu presne tri sviečky – odvetila s úsmevom – a nepomôžu ani tak mne, ako Vám dvom. Vybrala z kabelky tri sviečky postavila ich na stôl a zapálila. Zvláštne na nich bolo to, že horeli červeným plameňom, po chvíli sýto žltým a zase červeným. Kým som rozmýšľal nad princípom tohto kúzla, Timea si konečne vybrala drink a mne stŕplo v zadku keď oznámila:
– Dám si miešaný ovocný drink.
S kľudom si daj aj dve, myslel som si, len, kto to zaplatí. Vybrala si totiž drink za 35 korún a my sme mali dohromady s Petrom 33 a kde sú ešte naše dve kávy. Vedel som, že budem musieť niečo vymyslieť, nech v hanbe nezostaneme, ale nápad bude musieť zrealizovať Peter, keď už povedal daj si čo chceš.
– A čomu sa vlastne venujete, keď sa môžem opýtať ? Myslím vaša firma?
– A ja sa môžem niečo opýtať teba? Kto ti robil pohovor?
– Ten vysoký blonďák, počkaj, myslím, že si pamätám dobre jeho meno, Laco? Áno Laco.
– A Laco ti nič nepovedal?
– Nie, on mi len povedal, že všetko mi povie nejaký jeho asistent. Asi myslel teba.
Peter videl, že mi do tvare stúpa červeň zlosti a tak sa chytil iniciatívy.
– Predávame myšlienky.
Bože ty si idiot, pomyslel som si. Keď si niekto pri rozhovore potrebuje zapáliť sviečku, tak to zaváňa špiritizmom a ty tu začni trepať niečo o predávaní myšlienok. To sa môžte rovno chytiť spolu za ruky a budete svietiť. Okamžite som zasiahol.
– Pozri, poviem ti to na rovinu, sme marketingová firma ,ktorá vytvára a predáva reklamy komukoľkek. Hľadáme do tímu spoľahlivých a kreatívnych ľudí. Premysli si otázky ak nejaké máš, ja si potrebujem odskočiť na toaletu. Kopol som nenapadne Petra pod stolom. Veľmi rýchlo pochopil, že má ísť so mnou.
– Ty si už jaký Aladár. Môžeš mi povedať, koľko máš u seba peňazí?
– Žiadne. A ty nemáš? Veď včera si bral 500.
– Hej bral som 500, ale tankoval som, aby sme nechodili pešo, plus cigarety bratku, včera večer som platil účet v Átriu ja a zostalo mi 30, vieš môj krásny. Takže teraz, pekne vezmeš kľúče od auta mám tam v kufri zopár myšlienok. Zober jednu a možno aj dve. Pôjdeš pekne na Medenú ulicu je tam jedna obuv. Modli sa, aby tam bola blonďavá, dlhonohá predavačka. Povieš jej, že ťa posielam ja. A opováž sa to pojebabrať. Máš nato 20 minút tu sú kľúče.
Peter vzal kľúče a odišiel. Vrátil som sa k stolu.
-A čo bude teraz ďalej? Kam pôjdeme keď dopijeme?
– Na jedno obchodné stretnutie.
-Ja by som rada išla, ale nemôžem. Žijem totiž na Slovensku, ale som Maďarka a dnes mame štátny sviatok. Takže nepracujeme.
Na toto som nenašiel odpoveď. Chcel som povedať niečo v tomto duchu, že mi úplne stačí, ak mám vo firme dvoch Maďarov, ktorí nepracujú jak je rok dlhý a že ma veľmi teší, že majú dnes sviatok, ale nezmohol som sa. Majster sveta v argumentoch a odstavila ma ako vlak. V tej sekunde som sa rozhodol zabojovať za každú cenu.
– A v nedeľu nemáte sviatok?
– V nedeľu ? Nie prečo sa pýtaš?
-No vieš, v nedeľu odchádzam s Petrom a pár ľuďmi z firmy do Komárna. Napadlo ma, že kedže si Maďarka asi vieš dobre po maďarsky. Mohla by si sa nám tam hodiť. Bol by som rád, ak by si si zbalila zopár veci asi tak na 5 dní a stretneme sa v nedeľu o 15-tej pred kanceláriou. Ak sa v Komárne osvedčíš, môžeš pokračovať, ak nie tak nie. Čo ty na to?
Vedel som, že povie áno, ale nevedel som, prečo som to vedel. Až neskôr som zistil, že keď som jej držal ruku dlhšie ako je potrebné, ja som si obliekol jej a ona moju kožu. Ten nápad pozvať ju do Komárna nebol môj, ale jej.
Od chvíle nášho prvého stretnutia, až do doby kedy nenávratne zmizla z môjho života bolo všetko v jej réžii. Cítil som sa ako bábka v divadle, ktorá ožíva, keď ju niekto poťahá za nitky. To čo sa dialo v priebehu ďalších pár týždňov, na mne zanechalo stopy do dnešného dňa. Úplne a definitívne zmenila moju životnú filozofiu. Celého ma ,ako keby poopravovala, doladila. Ako Kristus, keď začal kázať na hore. Najprv ma rozobrala na súčiastky a potom celého opäť poskladala . Čo bolo nepotrebné vyhodila, pokazené opravila a čo bolo potrebné dorobila.
– Dobre teda. Vidíme sa v nedeľu o 15-tej. Zbalila si sviečky, dopila drink a už jej nebolo.
Pár minút po jej odchode sa vrátil Peter.
– Kde je?
– Na ceste domov.
– Čert ju ber bosorku. A pozdravuje ťa dlhonohá mimochodom. Ináč, čo s ňou máš?
– Prečo sa pýtaš ? – No keď som jej povedal, že kto ma poslal, žiarila ako panna po prvej noci. – Hmmm, pekné prirovnanie. Ide ti karta. Je to moja sesternica, ty dilino.
– Čo ? A to si nemohol povedať hneď ?
– Kočka čo ? – Fúúúú, to vieš že áno.
– No kamoš vieš my sme celá rodina plná kočkošov, však sa pozri na mňa aké mám dlhé nohy. Až po zem. A ináč, zavináč, Timea ide s nami do Komárna.
– Ale, vážne?! Čo si jej sľúbil, že jej ukážeš blackbook?
Peťova poznámka o blackbooku ma schuti rozosmiala. Blackbook bola kniha, do ktorej sa zapisovali výsledky obchodu jednotlivcov a v kancelárii sme sa stále smiali na vete, keď manažér zahlásil – Ty keby si ukázal nejakej kočke tvoj blackbook, hneď by vedela aká si nula.
– Nechcem ti povedať čo black som jej ukázal a len tak medzi nami dievčatami nula si tu jedine ty bratku.
– Si si vedomý toho, že ťa večer Viktor zabije !?
-Nezabije bratku, kto by potom na neho robil.
Večer som si vypočul 30 minútový manažérsky monológ, aký som idiot a ako je všetko na p…, len včielky sú na med a podobné blablabla. Bolo mi to jedno. Vedel som že v nedeľu o 15.00 Viktor sklapne. Aj sklapol. Prišiel do kancelárie skôr. Ešte som potreboval do auta naložiť nejaké zmluvy, letáky a iné myšlienky. Timea už stepovala pred vchodom vysmiata ako lečo. Mimochodom, ak budete najbližšie jesť lečo, nezabudnite si všimnúť ako sa na vás smeje.
Môžete trikrát hádať kto sedel cestou do Komárna vedľa mňa v aute. Cesta ubehla rýchlo. Ubytovali sme sa a skočili celá banda na pár drinkov. Keď sme sa vrátili snažil som sa zaspať ale nedalo sa. Musel som ísť za ňou. Vôbec som nevedel prečo. Jednoducho som musel.
– Kam ideš – opýtal sa Peter keď som už už zatváral dvere na hotelovej izbe.
– Poviem ti keď sa vrátim.
Zaklopal som na dvere jej izby a chvíľu počkal. Otvoril som dvere. Nespala. Nočná lampa jemne osvetľovala bielu pokožku jej tváre. Jej oči boli tentokrát sivo zelené.
– Vedela som, že prídeš.
– Ako si to mohla vedieť?
– Lebo som to vedela.
Sadol som si na okraj postele. Pozeral som sa jej do očí a mal som pocit, že som tie oči už niekde videl. Len teraz neviem či to bolo v sne, či v nejakom filme či na nejakom obrázku v časopise. Boli to oči, ktoré vedia rozprávať aj keď ústa mlčia.
– Rád by som vedel prečo tu si? Prečo si súhlasila s cestou do Komárna?
– Ty si ma volal a ja som prišla. Som tu preto, lebo potrebuješ pomoc. Som tu krátko, budeš ma milovať, urobíš pre mňa nemožné. Ale nie ty, ale ja rozhodnem ako dlho a či vôbec ma ešte niekedy uvidíš. – povedala to s takou samozrejmosťou, ako keby sme sa poznali polku života.
Sedel som na okraji postele ako priklincovaný. Vôbec som nevedel ako mám zareagovať. Myšlienky sa mi naháňali v hlave ako rybičky v akváriu. Nejaká neviditeľná sila ma nútila urobiť len a len jedno. Nahol som sa k nej a pobozkal ju. Tak ľahúčko, že som sa ledva dotkol jej pier mojimi. V tej chvíli z nej vyšiel vzdych, ako keď niekoho prepichnete mečom, len nie v tak hlasnom vydaní.
Chytila ma za ruku a zašepkala. – Teraz už choď pekne spať. Zajtra musíš byť oddýchnutý. A škriatok už netrpezlivo čaká na izbe.
– Škriatok?
– Áno škriatok. – usmiala sa. – Peter predsa.
– No keď je on škriatok ja som potom čo?
– Orech.
– Orech? Prečo orech?
– Choď už, všetko má svoj čas. Všetko sa dozvieš. Len nie hneď. Len nie hneď.
Vrátil som sa do svojej izby. Peter už spal. Ľahol som si a zaspával s myšlienkou, že to bude ozaj zaujímavý týždeň. Keby som vedel, čo ma v najbližších dňoch a neskôr týždňoch čaká asi by som nezaspal.
PODPORIŤ AUTORA
[add_to_cart id=““ sku=“P003″]
