Bližšie k dotyku – 2.kapitola – Live with passion (kniha na pokračovanie)

Tento príbeh je kapitola 2 z 24 v knihe LIVE WITH PASSION

Bližšie k dotyku – 2.kapitola

A čas bežal.

A my sme odrazu začali kráčať oproti sebe. Stupňovala sa naša komunikácia. Začali sme do správ písať slová, ktoré dávali jasne najavo že túžime po jednom, stretnúť sa. Sami bez svedkov, bez zvedavých pohľadov. Začali sme si volať a rozprávať sa o veciach, ktoré by sme možno nepovedali ani najlepšiemu kamarátovi. Zaujímavé na tom bolo to, že sme sa vôbec nepoznali. Ak spočítame čas ktorý sme spolu strávili naživo tak by sa vošiel do jednej hodiny. Zvláštne. Teraz, keď píšem tieto riadky neviem čo robí a ani ma to nejako veľmi nezaujíma, lebo obaja máme svoj vlastný život, nie sme si nijako zaviazaní vlastne nás nič nespája. Okrem jedného, okrem VÁŠNE. VÁŠNE jeden pre druhého. Obaja veľmi dobre vieme, že keď sa stretneme nabudúce, opäť bude fajn. Obaja vieme, že čas, ktorý spolu strávime bude časom, na ktorý budeme spomínať s úsmevom. Obaja vieme, že sme prekročili hranicu, ale ani ja a viem, že ani ona nič neľutujeme. Ale to už predbieham. Ospravedlňujem sa. Proste vášeň mi nedá.

Dohodli sme dátum, čas a miesto. Dohodli sme, že ma príde čakať na stanicu. Noc pred tým dňom som nevedel zaspať. Pripravoval som si každý jeden detail. Každé jedno slovo, každú jednu vetu. Nakoniec som sa rozhodol, že keď vystúpim z autobusu objímem ju a dám jej bozk na ústa. Proste to urobím a uvidím. Ležal som v posteli čumel na plafón a neviem prečo som myslel na vlašské orechy s medom, sušené jablká, zázvorový čaj a sviečky. Ozaj vlašské orechy s medom. K nim sa ešte v tejto knihe vrátim. Ale až neskôr. Vlašské orechy s medom ma totiž vrátili do doby keď mi moju životnú cestu preťal anjel. Nie nebol to anjel z neba bol to anjel z mäsa a kostí. Tomu anjelovi sa však podarilo vojsť do môjho vnútorného sveta a trošku mi v ňom poupratoval.

– Ahojky
– Čau. – usmial som sa na ňu a opäť jej pozrel do očí. To, čo v nich bolo sa opísať nedá. Tie plamienky v jej očiach boli neskutočné. Bolo v nich niečo čo mi dávalo jasne najavo aj bez slov, že je neskutočne rada, že sa vidíme. Že sa ma nevedela dočkať. Vravela očami, chyť ma a už ma nepusti, bozkaj ma, kde len chceš. Dovolím ti nemožné. Som tak rada, že si tu konečne.

Objal som ju a letmo pobozkal na líce. Vzhľadom k počasiu a k tomu, že čas ešte nedosiahol verejnosťou rešpektovaný čas na popíjanie vína sme sa vybrali do kaviarne. Bavili sme sa o všetkom a o ničom. Nevedel som sa jej pozerať do očí dlhšie ako pár sekúnd. Stále som musel odvrátiť zrak. Keby som to neurobil celé by som to pokazil. Som vo veku, keď mám bližšie do dôchodku ako do puberty, ego mám postavené tak vysoko, že si otrieskavam hlavu kade chodím. Nikdy ma nedokáže nič prekvapiť. Zvládam všetky stresové situácie a teraz? Teraz sa správam ako malý Jojo. Mal som len dve možnosti vydržať a odolať a nič neunáhliť, alebo to proste na ňu vysypať a čakať čo sa stane, To druhé som hneď zamietol. Pochopiť by to pochopila a viem, že by sa ničomu nebránila, ale…ale ona je proste stelesnením nevinnosti. Ona si to jednoducho nezaslúži. Ona je výnimočná. Ten anjel, čo mi poupratoval u mňa v „obývačke“ ma naučil jedno. Ak budeš počuť hlas, ktorý ťa bude k sebe volať a prosiť o pomoc neodmietni. Ty si ma volal a ja som prišla. Som tu preto, lebo si potreboval pomoc. Som tu krátko, budeš ma milovať, urobíš pre mňa nemožné. Ale nie ty, ale ja rozhodnem ako dlho a či vôbec ma ešte niekedy uvidíš, Ak odídem nechám ti tu jedno. To čo som urobila ja tebe, ty urobíš ďalšiemu kto ťa zavolá. Príde to znenazdajky nebudeš vedieť hodiny ani dňa. Príde ako blesk z neba. Ten hlas budeš počuť, aj keby ústa tej osoby čo volá mlčali. A ty urobíš všetko preto aby si poupratoval. Zvláštne. Dopíjali sme kávu a ja som konečne pochopil prečo som večer myslel na oriešky s medom. Nie nikdy som nezabudol na dohodu s anjelom, ale utieklo toľko vody dolu Dunajom, že …že som proste prestával veriť že sa to niekedy stane, A ono sa to stalo.

– Tak ako pôjdeme? – opýtal som sa jej.
– A kam?
– No predsa na víno, dohoda je dohoda.
– No tak to máš pravdu ako vždy.

Presunuli sme sa o ulicu ďalej. Objednali 2×2 červené. A pokračovali v rozhovore o ničom a o všetkom. Vlaste sme sa točili okolo témy  Ona a jej pampúch. Ľúbila ho. Áno ľúbila. A ja som nemal silu vysvetliť jej, že by niečo mala zmeniť. Ona to sama dobre vedela. Len sa tomu bránila. Nahovárala si, že človek sa musí vo vzťahu obetovať. Že na svete nič a nikto nie je ideálny. A ona ale ideálna chcela byť. Vôbec si neuvedomovala, že vo vzťahu, ktorý žije je zviazaná. Že jej dal partner vodítko, ktoré jej síce umožní odbehnúť si, ale akonáhle by chcela opustiť teritórium jeho dosahu vodítko sa priškrtí a vráti ju späť. Dokonca sa mi dostalo toho, že jej prajem, aby sa jej vrútil vzťah. Nereagoval som nato. Ono to bola úplne logická reakcia. Ešte som ani nestihol vybrať čistiace prostriedky a dvere do „jej obývačky“ boli ledva pootvorené. Čo som čakal, že mi skočí okolo krku a povie kde si bol, doteraz na teba som čakala? Opäť sme objednali 2×2. Sedeli oproti sebe. Občas sa rozhovor zmenil na môj monológ. A ona len počúvala. Občas sme mlčali a to vždy, keď sa stretli naše pohľady. Víno mi začalo tlačiť na močový mechúr. Odbehol som, no hneď, ako som sa vrátil sadol som si tentokrát nie oproti nej, ale po jej pravej ruke, aby som k nej mal bližšie. Naše plánované stretnutie sa chýlilo ku koncu a ja som vedel, že keď to neurobím teraz tak už asi nikdy. Kde si teraz anjel s orieškami. Čo mám robiť teraz. Ja čo všetko viem. Počkal som na ďalší očný kontakt a…a naklonil som sa k nej. Zľahka, úplne zľahúčka som ju pobozkal a ostal v polohe ktorá zákonite vedie k reakcii z druhej strany. Pokračovala. Na chuť jej perí nezabudnem asi do konca svojho života. A to som už v živote skúsil ozaj veľa. Prekročili sme všetky hranice, porušili všetky zásady. Neodolali sme a v tej chvíli sme vedeli obaja jedno. Aj keby sme boli od seba neviem ako ďaleko navždy budeme spolu. Ten bozk otvoril nové nerozlučné priateľstvo. Ale napriek všetkej kráse, nehe, vášni a vzájomnej túžbe, vo vzduchu nad nami lietala trpká príchuť viny.

Odprevadila ma na autobus. Mal som ešte chvíľu čas. Sedeli sme na lavičke. Držali sa za ruky. Striedavo si vymieňali bozky a vôbec sme nemysleli nato, že sa nachádzame v meste, kde stačí málo a niekto kto ju pozná ju môže uvidieť. Náhody neexistujú a ak predsa len, tak len ozaj blbé náhody. Nevedel som načo práve myslí. Ja som myslel len a len na jedno. Musím ju vidieť a to hneď zajtra. Proste musím. Od tejto chvíle som bol opäť krôčik bližšie k dotyku. Nie však telesnému, nie fyzickému. Krôčik bližšie k dotyku jej duše. Krôčik bližšie k jej vášni. Dvere boli otvorené upratovanie sa mohlo začať.

PODPORIŤ AUTORA

[add_to_cart id=““ sku=“P003″]

Navigácia v knihe<< Dotyk – 1.kapitola – Live with passion(kniha na pokračovanie)Anjel – 3.kapitola – Live with passion (kniha na pokračovanie) >>