Tento príbeh..nieje len obyčajný príbeh,ale krutá realita, ktorou som prešla a stále nieje koniec..Nie každý si pamätá na svoje detstvo keď mal 4 či 5 rokov…už vtedy som sa pýtala ..prečo ja?Moja rodina nebola ako iné..Otec väčšinu času trávil vo väzbe..zatiaľ čo matka to psychicky nezvládala oporu nachádzala v alkohole.Spolu nás bolo 6 súrodencov..ja som bola najmladšia. Často sme nemali čo jesť. Co si obliecť..Už ako 5 ročná som si robila čo som chcela.po nociach som sa túlala mestom..nikomu som ani len nechýbala. hoci svoju matku som milovala ..ona ma nedokázala ani len objať. Prišiel deň, keď sme sa museli odstavovať. Vyhodili nás z podnájmu. Vtom čase už bol doma aj otec. Vtedy to všetko začalo. Presťahovali sme sa do dediny. Bol to starý dom ešte z 1. svetovej vojny. Čiže kameň na kameni..hnili nábytok..potuchlina..všetko ako v zlom sne..jedine krásne na tom všetkom bolo, že blízko bol les kde som nachádzala útočisko pred krikom..hádkami..alkohole..ktoré boli na dennom poriadku.Mala som len 6 rokov..keď som začala fajčiť..skúšať alkohol.Je to smutné, ale čo som videla doma som robila aj ja. Veľa krát sme s bratom chodili kradnúť..aby sme mali čo jest..potom to už bola zábavka ktorou sme si kompenzovali náš úbohý život. Otec často nebýval doma..matka opitá..nikto sa nestaral či mame úlohy, či čisté veci do školy. Chodili sme horšie ako žobráci. V škole sa mi všetci posmievali, že som cigánka, že smrdím atď. A tak som radšej chodila poza školu..ktorá trvala len do 3 ročníka ZŠ. Jedného pekného dňa, keď sme s bratom zablúdili inde ako do školy, zastavilo pred nami auto. Sociálka mávala s papierami, že nás berú do detského domova. Pamätám si to,  ako keby to bolo včera. Smiali sme sa..dokonca sme sa tešili. Mysleli sme si, že tam budeme mať všetko, čo sme doma nemali. Hračky..čo jesť.Ale to, že všetko bola len bujná fantázia sme zistili až po príchode tam! Vtedy som si uvedomila že som prišla o rodinu..ten pocit sa nedá opísať…ešte len tam som prešla mnohým zlým..z ústavu sme putovali do daľšieho. Brat bol jediný koho som mala. No nie na dlho. Prišiel deň keď nás rozdelili a ja som bola napospas osudu. Bola som len malé 11 ročné zakriknuté dievča, ktoré od života nedostávalo nič iné, len rany pod pás! Už vtedy som nenávidela svoj život a všetkých okolo neho. Mojou jedinou spriaznenou dušou bola jediná kamarátka s ktorou sme si hneď padli do oka. Netrvalo dlho a začali sme utekať z detského domova. Vždy keď nás chytili..ušli sme znova a znova až kým si nepovedali dosť! Po pár útekoch nás preradili do nápravného výchovného ústavu..s prisnejším strážením..no hotová basa. Ani na záchod sme samé nemohli. S kamarátkou nás rozdelili..ostrihali nás na krátko,  ako keby sme boli zavšivavené, alebo čo. Správali sa k nám,  ako k chuderám. Nie raz sme dostali bitku. Prenič zanič..tam to tak proste chodilo. Vždy sa našiel niekto, kto bol Boss skupiny a každý sa ho bál. aj ja..no nie na dlho..Boli sme dve dievčenské skupiny a pár chlapčenských. Postupom času sa mi tam aj začínalo páčiť..prišli moje prvé lásky..sklamania..zlomené srdce..aj to k tomu patrí. Ako čas plynul našla som si dôveru vo viacerých luďoch..vychovavateľoch..či učiteloch..vybudovala som sa až na tzv samosprávu skupiny.na všetko som dohliadala..Bolo mi tam fajn.Ale čo je hlavne uvedomila som si že keby som ostala doma…bohvie čo by bolo so mnou..bola by som alkoholička? nežila by som? jedno z toho určite. sem tam som chodila na prázdniny aj domov. no už ja som to nebola. nie to malé zakriknute dievčatko.. servítku som si pred ústa nedávala…sama nadávka..cigarety…začala som piť..neskutočne piť..vždy keď som sa dostala domov..bolo to o alkohole. Zrazu som bola niekto. Aspoň som si to myslela..Hovori sa,že alkohol zbližuje..spoznala som chalana o par rokov staršieho..už len to mi imponovalo že je starší..neviem čo som si chcela dokázať. vtedy som ani len nepomyslela, že On mi zničí celý môj život. snažila som sa vybudovať si ho od základov.
postaviť sa na nohy bez toho,aby mi niekto pomohol. Dokázať ostatným a hlavne sebe že niekto som…dokonca som mala plány do budúcna. no v jednej sekunde všetko zhorelo a prečo? Vtedy to všetko začalo….

PODPORIŤ AUTORA

5 komentárov:

  1. Imrich

    27. októbra 2014 at 19:46

    Tak to je na zaplakanie. Dúfam, že nám autorka napíše, ako dopadla.

  2. andy

    10. decembra 2014 at 14:43

    Prosím Vás pokračujte. Viac napíšem určite neskôr.

  3. Zlatko

    30. decembra 2014 at 14:21

    i keď žiadna rada sa tu nežiada, ale nedávno vzhliadnuté „videjko“ mi nedá nezareagovať …preto vrelo doporučujem pozrieť, nakoľko veľa napovie a pomôže pochopiť PRÍČINU /vek od prednarodenia až do 5-6 roka života/ … od uvedenej minúty až do cca 40tej : https://www.youtube.com/watch?feature=player_detailpage&v=5rJfE135HEY#t=518

    btw, neexistuje nič také ako osud … každá vec, ktorú prežívame je skutočne dôsledkom našich myšlienok … a tak tu môže pomôcť pevná vôľa a napríklad aj technika: lucidné snenie, prípadne aj astrálne vycestovanie, pre rýchlejšie pochopenie seba samého atď 😉 …

  4. viktoria

    31. decembra 2014 at 11:53

    Budem sa snazit v co najblisiu dobu pokracovat v pisani.Momentalne mam zdravotne problemy.Dakujem za video urcite pozriem a aj za komentare a vas zaujem.Pekny den a stastny novy rok:)

  5. dada

    27. apríla 2016 at 18:14

    Ježiš… je mi to naozaj ľúto. Vždy keď si prečítam takýto smutný pravdivý príbeh, zrazu sa mi moje problémy zdajú omnoho menšie. Veľa šťastia ti prajem a dúfam, že zdravotné problémy nie sú veľmi vážne. 🙁

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up