Chránime sa klamstvom

Niektorí ľudia jednoducho musia klamať. Je to pre nich prirodzené. Už sa pri klamstve ani nezarazia, že zas hovoria vedomú lož. Jednoducho povedať pravdu je pre nich, akoby sa museli postaviť nahí doprostred námestia na pravé poludnie. Lož ich zahalí, je zdanlivo menej bolestná.
Veta ako: nepočul som telefón, nemal som ho pri sebe, bol v puzdre…ma vytočí do nepríčetna. To ma jej autor považuje za tak hlúpu? Keď viem, že s ním aj spí… Pripomína mi to spolužiaka zo strednej školy, ktorý mal celú plejádu lží a výhovoriek, čo sa týka vyhotovenia školských úloh. Jednu som si obzvlášť obľúbila: nemám úlohu, mačka mi zožrala zošit. Mali doma perzské mačky. Z tých zošitov boli celé modré.
V škole je to fajn, všetci sme klamali, no niektorým to zjavne zostáva na celý život. Ako mám potom pristupovať k takému človeku? Dá sa mu veriť? Dá sa naňho spoľahnúť v dôležitejších veciach? Čo ak klame aj niečom podstatnom a ja sa to dozviem, až keď sa pravda nedopatrením prevalí? Čo ak sú všetky jeho reči iba rétorika, vypúšťanie slov z úst, lebo pekne znejú a dobre sa počúvajú? A dá sa nimi krásne ohurovať …
Ak je tento človek taký luhár, prečo som to celý čas nevidela? Áno, pretože som nechcela. Pretože som počúvala vzletné vety, brala som ich ako jeho pravdy a zásady a preochotne som verila tomu, že je priamočiary a úprimný. Je mi z toho smutno. Pretože cítim, že pravdivý nie je ani ku sebe a to je horšie. Vytvára mylnú predstavu, prezentuje ju pred inými a prostredníctvom nich sa potom s tou predstavou identifikuje. Aký to má účel? Skryť svoju pravú tvár, nenechať sa zraniť, zaliezť do jaskyne, alebo ujsť, keď bude zle? Ak by bol pravdivý, musel by sa s problémami popasovať, otvorene riešiť a zaujať jasné stanoviská. Ale to by mohlo bolieť.
Sú to také naše hry. Ja ti poviem, aký som a ty tomu ver. Načo by si ma skúmal, aj tak na nič neprídeš, ja ti svoju pravú tvár neodhalím, tak ber, čo ponúkam. Takto sme všetci spokojní, hráme svoje divadielka a veríme im. Hráme sa na lásku a nepriznáme že je to závislosť. Hráme sa na rázne rozhodnutia a v skutočnosti sú to len zbabelé úteky. Hráme sa na pomoc druhým a pritom je to iba skrytý spôsob manipulácie, alebo zištnosti.
Kým som dopísala článok, zlosť ma prešla. Nemám sa prečo hnevať. Ak ma vidí ako hlupaňu, sama som si na vine. Dala som mu taký obraz k dispozícii. A že degraduje náš vzťah na divadlo? Nuž čo, je to jeho voľba. Som z toho už len smutná.

Po káve práve vypitej, nie som už ani smutná. Nezáleží na tom, že klame, ani na tom, že si myslí, že som uverila. Dokonca ani na tom, že tým spôsobuje naše vzďaľovanie sa. Jediné pre mňa dôležité poznanie z toho celého je to, že je v mojom srdci, taký aký je, uskladnený navždy. Lebo ja ho poznám. Možno jediná.

[add_to_cart id=““ sku=“P006″]

 

Posledné Príbehy Autora
Kategórie Autora