Katherine:
Som úplne zmetená. Neviem čo mám robiť. Práve sa mi odkrylo tajomstvo mojich rodičov. Ja mám rodičov. A mám skvelých rodičov. Ale sú mŕtvy. Mám ešte rodinu? Azda by som sa mala pridať k Leopardovi. Modlivka sa mi nepozdáva. Ale Marko je z Modlivky. Prídem ku Modlivke. Áno. Pridám sa k nim. Ale bojím sa tej skúšky. Preverí moje schopnosti maximálne. Ale moje sú takmer nulové. Čo mám robiť? Hlavne si musím zachovať chladnú hlavu. Celú cestu pešo k sirotincu sme boli ticho. Neviem nad čím rozmýšľal Marko, ale ja som mala plnú hlavu otázok, a mojich odpovedí. „Marko?“
„Áno?“
„Chcem sa pridať k Modlivke.“
Marko ziavne ostal zaskočený.
„Čo sa deje.“
„Len že je to… Super.“
„Naozaj?“
„Áno. Zajtra si pobalíš veci a pozajtra ideme bývať do pevnosti.“
„Čo?“
„Je to narýchlo. Musíme cestovať potom ďalej, a ďalej sa učiť. Ani ja niesom majster.“
„To nikto nieje. Bojím sa skúšky.“
„Neboj. Tá je ešte ďaleko. Tvoja jediná starosť teraz nieje ani škola, ani domáce, ale bojové umenia. Samozrejme, počas cesty sa budeš vzdelávať s učiteľmi klanu. Budeš vysoko nad ostatnými. A keď budeš veľmi dobrá, o čom nepochybujem, budeš zástupca majstra klanu.“
„Ale keď je to celé také čudné.“
„Ja viem. Je to ťažké toľko informácií naraz. Ale úžasne si to prijala, a som rád že ťa mám po boku, a hovoriť ti láska.“
Po tej vete som zmäkla. Bol už večer, tak sme si sadli. Ja som sa zložila na jeho rameno.
„Aký boli mojí rodičia?“
„To neviem. Nije to otázka pre mňa. To ešte musíme zistiť od Leoparda. Respektíve všade možne.“
Potom som už len bola ticho a v hlave mi hrala pieseň Just dream (pesnička je pridaná vyššie. Odporúčam nájsť text a prečítať 😉 je to super). Neviem prečo práve ona, ale spomenula som si na ňu. Má nejaké slová ktoré sú presné pre tento okamich. Otvorili sa mi oči. Ako sa tam spieva. Postavili sme sa, a išli. Keď sme došli domov, aspoň to bol zatiaľ náš domov, każdý sme išli na svoju izbu. Marko sa pobral do svojej. Ja som okamžite zaspala.
Sen:
„Mamí kde bežíš?“
„Musím odísť. Ty ostaň tu s Markom.“
„Ale prečo ideš preč?“
„Ľuďia odchádzajú a prichádzajú. Je to priridzené. Ale dám ti túto brošňu na pamiatku.“
„Prídeš naspäť?“
„Budem navždy s tebou“
A osoba so zakrytou tvárou odyšla a zabuchla dvere.
V tom som sa zobudila na posteli a moju brošňu čo som mala ako mala v kočíku, som držala v ruke. V tom som ucítila dym. A zrazu mi prišlo divné že som v izbe sama. V tom som počula výkrik. Nerozmýšľala som viac ako pár sekúnd. Na hlavu som si previezala šatku, a vybehla na chodbu. Bolo horúco a počula som sirény. Do pekla. Veď tu horí! Zistila som s hrozením. Ale na um mi prišiel krik. Potom sa ozvalo hlasné: „POMÓC!“
Ja som sa rozbehla za hlasom. Vychádzal so suterénu kde bol veľký mrazák. S tamaď som počula krik. Hlas bol dievčenský.
A bola to Táňa. Kamoška nekamoška, nemohla som ju tam nechať. Pred dverami bolo napadané obhorené a mokré drevo. To znamená, že strecha sa prepadla. Keď som aa cesto prehrábavala, mala som pocit že ma nikto nezastavý. Ťažké drevené trámi som len odhadzovala až som sa dostala ku dverám. Tie som horko ťažko otvorila. Dnu sedela, ako som si myslela Táňa, ale aj malé šteniatko. „Vstávaj! Rýchlo! Inak sa udusíme!“
Nevravela nič len zobrala šteniatko a utekali sme hľadať východ. „Tadiaľ!“
Zakričala som. Zrazu sa za nami zrútil strop. Ištinktívne som sa hodila na zem Táňu, ktorá držala šteniatko. To šteniatko sa túlilo, a ani za svet sa od nej nepohlo. „Tam su dvere! Bež! Rýchlo!“
Ja som bežala do predu a ramenom som vyrazila obhorené dvere. Ako som bola rada na vzduchu. Ale potom mi postupne všetko doplo. Moje šaty, moje všetko zhorelo. Mám už iba klan a to čo mám na sebe. A mám brošňu. A Marka. Počkať. Kde je? Do pekla azda nehorel? Nie! musí tu byť! A behala som od skupinky ku skupinke. Nebol nikde. Bol tu každý. Nikto nechýbal, iba Marko. Padla som na zem a začala som plakať. Srdce mi pukalo. V tom sa ma nežne dotkly niečie ruky. Otočila som sa, a za mnou bol: „Marko! Nezhorel si! Si tu!“
„Ani smrť ma od teba neodtiahne!“
Povedal s hnevom a smútkom v hlase.
„Čo sa stalo?“
„To zistíme zajtra. Teraz poď!“
A išli sme ku parku. Tam nás čakal s autom Connor. Rýchlo sme nastúpili, a leteli na základňu.
„Počkať! A čo ostatný?“
„Všetkým sme dobavili náhradné bývanie zadarmo, na hociako dlho. Neboj sa o nich.“
Povedal Connor,
„Vy dvaja odteraz bývate v základni. Máte tam svoje veci, a všetko čo potrebujete. Mimochodom, ste v spoločnej izbe.“
Ja Marko sme boli ticho. Dorazili sme k základni. Zas vonku čakali muži, ktorý nás doprevadili až ku izbám. Tam som na posteli našla rifle, tričko a bundu v jednej čiernej farbe. Nad tým pižamo s uterákom, a spodnou bielizňou. „Choď prvá.“
A ukázal smerom na sprchu. Posledné udalosti mali taký rýchli spád, že som bola schopná len prikivovať. Vo sprche som rozmýšľala nad tým čo som videla. Totiž ak sme bežali do parku, sledovala nás jedna žena. Bola v čiernom a tvár jej vidno nebolo. No išiel z nej pokoj a neha. Žeby to bola… Nie to nieje možné. Ach to bude zázrak ak sa niekomu dnes podarí zaspať. Skončila som česanie, a vyšla von. Marko už čakal na posteli. Hňeď ako vošiel, a zavrel sa som si obliekla spodné prádlo a pižamo a sadla som si na posteľ. Marko onedlho vyšiel oblečený učesaný a nádherne voňal. Ľahol si ku mne a objal ma. „Bude to v poriadku neboj. Všetko bude dobré. Zajtra si môžeme zájsť do mesta. Sa porprechádzať, zájsť na mrazený pohár, alebo po obchodoch. Jednoducho niečo normálne, čo robia normálne páry.“
Zakončil to horúcim bozkom na pery. Tak sme sa zvalili na posteľ. Musela som sa zasmiať keď ma pošteklil. „A teraz sa ideme vyspať. Dobrú noc Katy“
Ja som ho len pobozkala a pritúlila sa k nemu. Nebola som schopná slov.

Navigácia v knihe<< Klan; časť 5.

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up