Čím som si toto zaslúžila? Snažím sa byť dobrý človek, neubližovať ľuďom. Ach toto uvažovanie je zbytočné, nepomôže. Som tu ešte len druhý deň, no mám pocit akoby to boli mesiace. Dlhé, kruté mesiace… Čo len môže byť to prekvapenie? Bojím sa vyjsť zo sprchy. Ale čo, keď mi príde „oznámiť“, že sa príliš dlho sprchujem a dlho na mňa čaká, vtrhnutím do kúpelne a opätovným ťahaním do izby. Tentokrát by ho možno nezaujímalo ani to, že som vyzlečená, alebo práve naopak. Bože! Nevládzem už.
S obrovskou beznádejou, s bolestivým plačom a pocitom osamelosti som si pomaly sadala na zem starého, studeného sprchového kúta. Malý prúd vody z hlavice, nebol schopný otepliť kachličky na ktorých som sedela. Teraz mi však chlad nevadil. Nechala som stekať horúcu vodu, na moje ešte viac studené, ubolené, vyhladované telo. Sedela som opretá o svoje nohy a objímala ich ako som len mohla, veď boli jediné, ktoré mi to dovolia. Nedokázala som sa pohnúť, bola som psychicky vyčerpaná. Sedela som s bradou opretou o kolená a apaticky hľadela pred seba. Bolesť mi vypaľovala hruď, až sa mi ťažko dýchalo. Neznášam toto miesto.
„Čo tam toľko robíš?“, trhlo mnou, keď začal búchať na dvere s nahnevaným hlasom. Pohotovo som vyskočila a zabalila sa do uteráku. Pomaly som otvorila dvere a s hrôzou v očiach som sa potichu ospravedlnila.V duchu som Bohu poďakovala, že sa rozhodol počkať kým sama vyjdem. „Choď sa prezliecť do vecí, ktoré sú v krabici na tvojej posteli,“ povedal už o niečo kľudnejším hlasom. Aby som si nespôsobovala ďalšie problémy, bez otázok a vôbec nejakého pohľadu na môjho únoscu, som sa pobrala do izby.
Na posteli ma skutočne čakala veľká, krikľavo-červená škatuľa. Už len celkový vzhľad krabice mi napovedal, že to asi nebude tričko a tepláky… S obavami a chvejúcimi nohami som sa pomaly približovala k jednoduchej, úzkej posteli na ktorú som si opatrne sadla a s hrčou v hrdle som hľadela na „pozornosť“ od Whitea. Napokon som sa odhodlala a nazrela čo škatuľa ukrýva. Takmer sa mi srdce zastavilo…
Stála som pred veľkým zrkadlom, ktoré mi tam pravdepodobne priniesol aj s „prekvapením“. Nemo som stála na mieste ako prikovaná so znechuteným výrazom. Po zo-skenovaní seba samej som si plne začala uvedomovať čo to mám vlastne na sebe. ‚Zmyselné oblečenie‘.
Čierne, priesvitné šatočky na ramienka, ktoré mi nesiahali ani len po začiatok stehien, odhaľovali každý kúsok môjho tela a lemovala ich čierna kožušina. Nohy mi zdobili čierne, silónkové nadkolienky s červenými lodičkami. Hlavu mi pokrývala červená, krátka parochňa s ofinou mierne padajúcou do očí, ktoré mi zakrývala škraboška.
Vyzerala som staršie, sebavedomejšie, úplne ako iný človek, ale vo vnútri…
Vo vnútri som sa cítila ako malé trojročné dievčatko, ktoré sa bojí vojsť do tmy. Mala som strach čo má so mnou v pláne. Ach, no čo asi?! Nemohla som na to ani pomyslieť. Musela som dúfať, že to bude niečo iné. Niečo menej hrozné.
Pocítila som ruky na mojom páse. Jemne mi hladili brucho a stehná. Srdce mi bilo ako o závod … od strachu. Obrovská hrča ma tlačila v hrdle a nedokázala som telu rozkázať, nech sa dá do pohybu. Mala som sto chutí mu vynadať a vykričať, že je perverzák a nech dá odo mňa ruky preč, no vedela som, že to tým ešte zhorším. Prudko ma otočil a začal ma hrubo bozkávať. Celou silou som sa snažila ho od seba odtlačiť, no samozrejme oproti jeho mužskej sile som nemala najmenšiu šancu. Po ničom som tak v živote netúžila, len aby to už prestalo. Nenávidím jeho dotyky, drsné zaobchádzanie so mnou a surové bozky. Cítim sa ako tá najväčšia ľahká ženská pod slnkom. Hlavu si položil na moje rameno, zľahka ma bozkával na krku a na tvári. Rukami postupoval vyššie a vyššie až ma hladil na krku.
V bruchu som cítila nepríjemné kŕče od znechutenia. Jeho prítomnosť sa mi z duše hnusila! Uf… čo bude nasledovať?
Na moje prekvapenie prestal, odtiahol sa a mne sa veľmi uľavilo. Poslednýkrát sa ku mne naklonil, dával pozor, aby sa ma nedotkol, a povedal: „Zvyšok dokončíme inokedy.“ Z jeho slov ma striaslo a bolo mi neskutočne zle. Potom už skutočne odo mňa odišiel. Sadla som si na posteľ a snažila sa aspoň mierne upokojiť. Takže bolo to čo som si myslela, fuj. „Zvyšok dokončíme inokedy..“ zneli mi jeho slová v hlave, pričom mi behal mráz po chrbte. Bojím sa toho dňa, keď nastane.
V tom som započula opäť jeho odporný tón a krik na Hannu. „Poď sem! Prines kľúče od tej miestnosti!,“ povedal jej o niečo kľudnejšie. Ona takisto, aby si nespôsobila ďalšie problémy, čo najrýchlejšie po ne išla. Chvíľu sa domom rozliehalo ticho, hrobové ticho. Chcela som sa ísť pozrieť na chodbu čo sa deje, no bála som sa, že bude z toho veľký problém..zvedavosť však zvíťazila. Potichúčky som mierne otvorila dvere a nakukla. Stredné dvere boli otvorené a to čo sa v nich nachádzalo by ma ani v najhoršom sne nenapadlo…
