Lapač snov

Lapač snov zavesili blízko jeho postieľky. Darovala mu ho prababka Gerta, ktorú jej príbuzní už dávno zaradili do kategórie starých a nepotrebných, lenže jej sa podarilo dosiahnuť vyššiu úroveň rodinnej netolerancie a to najmä svojím výstredným správaním a stareckou melanchóliou, čím bola definitívne odsúdená na list neželaných hostí alebo hostí len z ľútosti. Okrem toho sa hovorilo, že v mladosti sa venovala čiernej mágii, čím si vyslúžila nezaslúženú prezývku bosorka, ktorú si šepkali jej príbuzní zásadne len v jej neprítomnosti.
Gerta navštívila svoju najmladšiu vnučku Ruth za posledných päť rokov dvakrát a oba razy prišla bez pozvania. Prvýkrát to bolo, keď sa narodil jej jediný pravnuk Milan. Prababka mala vtedy osemdesiatdva rokov a tešila sa výbornému zdraviu, bola síce až nezdravo chudá a jej ruky pokrývali drobné hnedé fliačiky a vystupujúce, zelené žily. Zastavila sa len na pár minút, keď zbadala malého chlapčeka ako sa mrví v kolíske, jej oči sa rozžiarili a na chvíľu sa naplnili slzami. Pohladila chlapčeka po malej hlávke, naklonila sa k jeho ušku a niečo mu šepkala. Ruth si nervózne masírovala dlane, no nič nepovedala. Prababka sa narovnala, ešte raz pohladila chlapčeka a odišla.
Druhý raz zaklopala na dvere jednoposchodového, takmer zrekonštruovaného domu v čase, kedy sa Milanove sny začali meniť na nočné mory.
Gerta nechcela vojsť ani do haly, ťažko dýchala a pozerala na Ruth zmätene a bezbranne, pripomínala jej dieťa. Jej vráskavá tvár sa sťahovala do zamotaných nitiek, keď sa bolestivo snažila zadržať prichádzajúci kašeľ. Z hlbokého vrecka vytiahla lapač snov zabalených v celofánovom vrecúšku. Jej vnučka nerozumela absolútne ničomu, krútila hlavou a prosila Gertu, aby šla dovnútra a aspoň na chvíľu si oddýchla, kým nezavolá matke, ktorá sa o ňu už dlhšie starala.
,,Zaveste lapač nad postieľkou, nebude vidieť už žiadne potápajúce lode, možno len papierový Titanik, ale ten je neškodný,“ chrapľavo sa zachechtala a Ruth nepríjemne striaslo. Gerta odišla.
Lapač snov bol vyrobený z dreveného krúžku, ktorý bol obtočený zlatými nitkami a vnútri farebné motúzky sa preplietali do záhadných trojuholníkov. Jeho konce tvorili pierka a červeno-zelené koráliky. Ruth sa k darčeku postavila skepticky, no i napriek tomu, ho spolu s manželom zavesila blízko postieľky. K tejto indiánskej vecičke sa správali rovnako ako niektorí katolíci k viere. Naoko sa vysmievajú z cirkvi, neveria v zázraky, nechodia do kostola, no i napriek tomu nechajú svoje deti pokrstiť, keby sa náhodou mýlili a teda nepokrstenie by znamenalo automatickú cestu do pekla. Samozrejme, ak nejaké vôbec existuje.
Lenže lapač snov pomohol. Nebadane a nerušene sa intenzita nočných vojen zmierňovala a napokon úplne zmizli. Rodičia to pripisovali prirodzenému procesu dospievania. Chlapček začal chodiť do školy, mal povinnosti a zabudol na rozprávky.
Milan takmer zabudol na svoje detské sny, no podvedome si vždy pred tým ako vypne svetlo, starostlivo schová nohy, a potom keď zhasne aj ruky pod paplón. Nesnažil sa prikladať tomu nejakú formu závažnosti, až do momentu, keď v jednom dokumentárnom filme venujúcemu sa pochopeniu Boha ako aj otázke raja a pekla, neukázali starobylé skicáre podoby čerta.
Milanovi sa snívali rôzne nočné mory, v ktorých po ňom liezli mravce, slimáky alebo pavúky, v iných mal pocit, že sa zobudil zo spánku do tmavej noci, len jeho detská izbietka sa nebadane zmenila napríklad skriňa za normálnych okolnosti zatvorená, bola teraz otvorená. Chlapček cítil prítomnosť duchov. Zobudil sa, bol to len sen. Lenže občas mal pocit, že vo dverách niečo stojí. Podvedome to nazval Medveďom. Nebol to medveď, mal tvár vlka, ale stál na zadných labách, jeho telo bolo pokryté huňatou šedou srsťou a hned pri ušiach mu vyrastali rohy. Milan sa pri tejto predstave schúlil do klbka, kolená sa dotýkali brady a rukami ich objímal. Bol ukrytý pod paplónom a teda nič sa mu nemohlo stať. Lenže… ak by vytiahol nohu alebo ruku spod záchranného úkrytu, Medveď by mu ju zožral a to bolo pravidlo.
Milan si spomenul na detský strach z Medveďa a šokujúco si uvedomil, že to, čo si v detstve vyfantazíroval, zobrazovalo podobu čerta, ktorá je prezentovaná v dokumentárnom filme.
Ako dospelému človeku mu to pripadalo prinajmenšom zaujímavé. Na druhý deň ráno vstal o siedmej hodine. Zapol si rádio a pesnička, ktorá naplnila celú izbu, ho prinútila spomenúť si na leto. Presne táto pesnička vyhrávala v aute ochotného šoféra, ktorý vzal do svojho auta spotenú trojicu kamarátov, medzi ktorými sa nachádzal Milan.
Pesnička sa skončila a Milan otvoril oči, nebadane sa usmieval. Mal dobrú náladu. Uvaril si vajíčka, spravil kávu. Po raňajkách sa pustil do umývania riadu. Otvoril vodovodný kohútik a nečakane sa zarazil. Prudko sa mu zvraštilo čelo a hlavou mu preletela myšlienka. Minulotýždňové udalosti šokovali celý svet. Stodesať ľudí umrelo pri teroristickom útoku, prenasledovanie a následné vraždenie bahaistov, protesty, ktoré sa skončili smrťou civilistov a nezmyselné vojny.
Milanovi sa v hlave ozval ironický šepot ženského hlasu: ,,Milanko, ale my sme už v pekle.“