Sedím vo vlaku počúvam skladbu Runaway train. Podvedome si spomínam na jeseň z pred troch rokov a na moje definitívne rozhodnutie odísť na ostrovy. Spomínam na jeseň roku 2010 keď sme s kamarátom Mirom finišovali stavbu altánku, a zdalo sa, že jeseň hádam nebude mať konca. Počasie bolo nádherné, práca nám išla od ruky a ja som nedbal že si v tom altánku neposedím, lebo keď sa jednalo o Mira tak aj o polnoci. Miro je kamarát. Miro je moja spovednica. Miro je baptistický kazateľ, otec troch dcér a hlavne „blázon“, blázon do života, rovnako ako ja. Naše priateľstvo sa začalo jeho príchodom do kazateľského domu a od prvého dňa sme obaja tušili, že si budeme mať čo povedať. Stál pri mne a stojí v každej chvíli. Požehnával mi syna, pomohol, keď som to naozaj potreboval. Vždy, keď sa vraciam z ostrovov na rodnú hrudu, nájdem si k nemu cestu aj keď len na chvíľu. Viem, že ma neodmietne. Runaway train, aj za túto skladbu môže Miro, on mi dal CD.
Odchádzajúci vlak
Daj zbohom
Tvojmu vrecúšku so snami
Tvojej očarenej mysli
Chyť sa vytepanej dúhy, leť vyššie
Nechaj minulosť minulosťou
Zmocňuje sa ťa tmavá ulička
Už niet úniku
Sedím vo vlaku. Vrecúško so snami. Usmievam sa. Moje vrecúško so snami je už tak veľké, že sa z neho tie sny sypú vonku. Leť vyššie. Ja už som tak vysoko, že už sa letieť vyššie asi ani nedá. Nechaj minulosť minulosťou. Tak to je fakt. Zanechať minulosť mi robilo dlhý čas problém. Milujem skladby, pri ktorých sa človek zamýšľa sám nad sebou. Usmievam sa. Pani čo sedí oproti mne sa usmieva tiež keď zbadá ako sa usmievam ja. Chytľavé. Minulosť? Áno minulosť je to čo sa nám vracia, niektorých dobieha, iní sa z nej poučili a navždy odložili. Prečo sa vlastne trápiť minulosťou. Minulosť sa zmeniť nedá. Nikdy. Minulosť navždy bude len minulosťou, a ten kto sa nedokáže zmieriť s minulosťou, nemá právo na budúcnosť. Tmavá ulička. Už niet úniku. Áno čakala ma tmavá neznáma ulička. Nový svet. Cudzí. Nikoho som v ňom nemal. Len samého seba. Už nebolo úniku. Rozhodol som sa odísť. Rozhodnutie nemenné a pevné s podmienkou, že sa vrátim, ale až vtedy, ak budem mať nato palivo-dôvod.
Vo svete veľkolepých ilúzií
Kde láska je len snom
Musíš podstupovať svoje obete
Čas na otrávenie sa jedom
Veľkolepé ilúzie. Klam. Sebaklam. To všetko som opustil. V mojom svete niet ilúzií. A láska? V mojom svete nie je len snom. Žiadne obete nemusím podstupovať. Lebo ja nemusím, ja chcem. Dokonca ma nato upozornil aj môj šéf v práci. Vraj by som mohol občas robiť čo sa musí a nie len to čo chcem. Zopakoval som mu čo mu hovorím od začiatku. Nikdy. Nikdy nebudem robiť to čo musím. -Prepáč šéfe, ak by sa tak malo stať už by som tu nepracoval. Nepoznám nič čo by ma dokázalo prinútiť robiť to čo ozaj robiť nechcem. Poznám ale človeka, čo má dokáže brzdiť, dokonca schladiť a to až tak, že mi pritom mrzne nos. Ale to opäť nie preto lebo by som ho musel poslúchať, ja ho poslúchať chcem. A dokonca rád. Čas na otrávenie jedom. Tak tam zostaň a nechaj sa otráviť. Po kúskoch, po malých čiastkach prijímaj jed a nahováraj si, že je to cukor, že je to med. Klam si. Ži v ilúziách. Ja už sedím vo vlaku ak chceš naskoč. Poviem rušňovodičovi nech pribrzdí.
Blázon je ten, čo ušľachtilo zmýšľa
A bruchatý je kvôli nedostatku
On nie je kráľom vo svete diamantov
Je zahalený v zabudnutí
Zmýšľať ušľachtilo? Hľadať pravdu? Zamýšľať sa nad podstatou bytia? Skončíš v zabudnutí označený za blázna? Alebo nájdeš niekoho kto ťa bude obdivovať? Budeš pre neho svetlo v tmavom tunely. Budeš ho fascinovať, priťahovať, budeš pre neho krásne neznámo. Bude po tebe šalieť. Ale aj napriek tomu všetkému nebude chcieť odpustiť svet veľkolepých ilúzií. Lebo je jednoduchšie prispôsobiť sa ako zabojovať. Ľudia dnes milujú ľahšie veci. Veci jednoduchšie dosiahnuteľné. Zabudli bojovať, prekážky skôr obídu ako by ich mali preskočiť. Ja radšej budem chudobný ako mám vlastniť falošné diamanty. Vlak ide ďalej. Ešte 5 minút a som v cieli. Vystúpim a pôjdem do práce. Vystúpim z vlaku Coventry – Leamington Spa. Z vlaku v reálnom svete diamantov. Ten môj vlak, vlak v mojom svete, ide ďalej. Chceš prisadnúť? Tak načo ešte čakáš?
Obetoval som dušu pre slávu
Zriekol sa života
Neviem, či je mi to ľúto
Oslepilo ma, oslepilo ma
Neviem, kam by som mal ísť
Musím preč
Od bolestných spomienok
Upadám do mdlôb
Sláva. Popularita. Obetovanie slobody duše pre slobodu tela. Oslepený, poblúznený. Nechápeš? Túži po sláve. Sex, drogy, rock and roll. Ľútosť? Nemusíš tu byť. Bude slávny aj bez teba. A všetko čo bude proti nemu, každý kto nebude chápať jeho cestu za slávou, bude pre neho len bolestnou spomienkou. Nebude ťa odháňať, ale ani držať. A ty? Zostávaš a veríš, že sa oči opäť otvoria. Zaslepenosť pominie. Hlava opitá slávou vytriezvie. Zostaň ak chceš a skončíš v mdlobách. Zatrpkneš a zaspíš naveky. Šípková Ruženka. Pán rušňovodič zastavte. Nie nechcem vystúpiť, len je tu niekto kto nestihol nastúpiť a ja mu chcem pomôcť.
Ak som cudzincom pre seba
Potom bude lepšie držať sa ďalej
Ešte lepšie dostať sa preč, preč
Čas na otrávenie sa jedom
Mám pocit, že diabol sa usadil v mojom krku
Priamočiaro ma vedie do neznáma
Ach otec odpúšťam ti za seba
Nemám potuchy, čo urobím
Je to len ľudská prirodzenosť
Ak sa chceš ušetriť bolesti
Chyť vlak idúci do extázy
Naskoč, naskoč
Hádam najsilnejšia časť textu. Myšlienky sa zastavili. Vákum, prázdno? Som ozaj cudzincom sám pre seba? Mám sa držať stranou, neprekážat? Nepísať? Je pre mňa dôležité čo si o mne myslia ostatní? Nie, nie je. Dôležité je pre mňa to, čo si ja myslím sám o sebe. Chcel som ozaj odísť? Prečo a kam? Kto a čo ma zastaví? Ty? A prečo by si to robila?! Čo ťa je po mne? Čo pre teba znamenám? Čo ti možem dať? Čo na mne obdivuješ? To že píšem? Môj hlas? Moje názory? A diabol ? Áno, poznám ho, pár krát som ho stretol, ale to nie on brzdí slová čo chcem kričať do sveta. Brzdí ich sľub ktorý som dal. Ale príde čas a zo slov bude rieka a z rieky more. Vieš plávať? Neutopíš sa ? Neznáme je známe, nemožné je možné. A môj otec? A teraz ktorý? Ten na zemi, či ten čo je na nebesiach? Prvý aj druhý mi už dávno odpustil. Ten prvý preto, lebo som jeho krv a druhý? Druhý preto, lebo som „nehodný“ a on je nekonečný vo svojej láske. Nemám potuchy čo robím? Vravíš mi -Nerob to, nehovor to, snívaj, ale nehovor mi o tom. Nesmieš mi to hovoriť. – A ja márne rozmýšľam prečo. Vravím ti rozumiem a vravím to preto, lebo dokážem pochopiť ako sa asi cítiš. Viem čo robím a viem to celkom presne. Vidím až na koniec cesty. Ľudská prirodzenost? Vážne? Tak prečo sa ľudia ženú do záhuby? Ozaj sa tam ženú? Áno! Lebo nevedia, že vo vlaku do extázy je ešte dosť miesta. Dosť miesta pre ľudí žijúcich s vášnou. Oni nevedia, ale ty to už vďaka mne vieš. Tak poď a naskoč. Naskoč kým nie je neskoro. Vlak ide práve okolo. Má veľa vozňov, veľmi veľa, ale vedz jedno, aj ten najdlhší vlak má svoj začiatok aj koniec a ja môžem veľa, ozaj môžem, ale príde deň a môže sa stať, že ty naskocíš, ale ja budem už na ďalšej prázdnej strane a môj vozeň už bude vo večnosti.
Pristupovali. Lístky z Coventry. Podávam sprievodcovi lístok so slovami – Nech sa páči. – Ďakujem pekne. – odpovedá zdvorilo.
Uháňajte ďalej do sveta zvláštnych kvetov
Uháňajte ďalej do priezračného širokého sveta
Ak sa vrátite späť, ublížite mojej hrdosti
Radšej podniknem inú jazdu
Uháňať ďalej, zimou cez zrkadlenie
Uháňať ďalej do neznáma
Ak sa jedného dňa prebudím v bolesti
Budem musieť len chytiť ďalší vlak
Dni sa míňajú
Kto by chcel žiť večne
Na vlastných kolenách, vám v ceste
Dláždenej dobrými úmyslami
Leť vysoko
Tam, kde anjeli už nemôžu dýchať
Niektorí budú vzdorovať slepote
Niektorí zostanú v úzadí
Ochvíľu budem vystupovať. Tá pieseň trvá rovnako presne ako cesta vlakom. Bola to opäť prvá myšlienka, ktorá ma prepadla a ja som všetko to nad čím som pri skladbe Runaway train premýšľal jednoducho hodil na papier. Chcem sa o myšlienky podeliť s tebou, s vami, s každým kto raz bude čítať túto knihu. Či ju vydám aj knižne? A bude ju mať kto čítať? Záleží na tom? Ja sedím vo svojom vlaku a ľudia okolo mňa nech kľudne uháňajú ďalej do sveta kde budú hľadať to čo sa nikdy nájsť nedá. Lebo život máš len jeden. Ži ho tak, aby si sa ustavične nemusela vracať a otáčať späť. Aby si sa nemusela pýtať, či to všetko má nejaký zmysel. Už viac krát som zažil bolesť. A ak ju zažijem opäť tak už budem vedieť čo mám robiť. Chytím si proste ďalší vlak. Vlak, ktorý má cestu smerom hore. Hore až tam kde anjeli už nemôžu dýchať. A spolu so mnou ľudia, ktorí sa postavili slepote. Ľudia, ktorí otvorili oči a cez ne aj svoje srdcia. Budeš tam aj ty? Alebo zastaneš spokojná a zmierená so svojim životom v úzadí. Rozmýšľaj dni sa míňajú. Vlak odíde do nenávratna a tebe po mne zostane len spomienka, len prázdne koľajisko na ktorom budeš blúdiť sama.
PODPORIŤ AUTORA
[add_to_cart id=““ sku=“P003″]
