Sila

„Úsmev prináša šťastie do domu, v starostiach je oporou, je citlivým prejavom priateľstva. V únave prináša odpočinok, v znechutení a smútku je potechou a pre každú bolesť je prirodzeným liekom. Nemožno si ho ani kúpiť, ani požičať, ani ukradnúť, pretože má hodnotu chvíle, v ktorej sa dáva.“ – Jan Werich

Hovorí sa, že svet je skazený. Možno nie tak svet, ako ľudia. Každá ruka schytí zrkadlo a nastaví ho pred tvár druhej postave oproti nemu. Pevne drží rukoväť a snaží sa ho udržať pred tvárou čo najdlhšie. Každý chce, aby sa ten druhý pozrel na skutočnú podstatu svojej duše. Nikto, však nemá tú odvahu pozrieť sa na farbu vlastného srdca.

Siluete, zahalenej tmou života, zrkadlo nastáva dennodenne nejeden pár rúk. Každý chce, aby sa pozrela do jadra lesklého orechu, no nikto si nevšimol, že ona dokonca už aj jeho štruktúru dávno poznala. Nikto nechcel veriť, žeby namiesto zmätku, ktorý jej dovnútra chceli vložiť, má naozaj čistý a chladný pokoj. Vôbec nebola zamotaná v spleti pavučín ako sa zdalo.

Má niečo v sebe, čo veľa ľuďom chýba. Dokáže veriť v ľudí. Namiesto bezodnej tmy, vidí v každom kúsok toho dobra, ktoré tam má. Snaží sa rozdúchať ten slabý plamienok a pomôcť tak zväčšiť dobro v ľuďoch.

Oheň však páli. A ona si kvôli sýtej červenej svojho srdca už nejeden raz ublížila.

Jej srdce pumpuje silu a neoblomnosť do celého tela. Nabíja každučkú bunku a stavia ju zakaždým na nohy. Stavia ju, aby mohla tú dobrotu šíriť ďalej, aby odolala čierňave vonkajšiemu svetu.

Malý plamienok sa s každým pádom stáva silnejším, až všetok strach a úzkosť pohltí. Dobrých duší je málo.

Aj cez tú silu, ktorá v nej prebýva, dobre viem aká môže byť neuveriteľne krehká.

Okolo nás je veľmi veľa silných ľudí, ktorí si mohli prejsť skutočným peklom. Peklom, o ktorom my nemáme ani tušenia a môžeme byť radi, že sme ho nezažili. Niektorí ho totiž zažívajú stále. Každý jeden deň.