Hlasy sa približovali a počula som aj smiech. Boli to mužské hlasy, ale keď boli bližšie, odľahlo mi. Samo ani Vlado to nie sú. Ich hlasy by som spoznala.
Spoza stromov sa vynorila trojica chalanov. Prvý mal blond vlasy a krásny úsmev. Druhý bol trocha pri sebe a ten tretí mal čierne vlasy a tmavšiu pleť. Už zdiaľky na ňom bolo vidieť, že si o sebe myslí veľa.
Ten tmavý zamieril k taškám a začal sa v jednej hrabať.
„Doriti aj s tebou, Rasťo !“ zakričal na toho bucľatého. „Musel si mi zožrať tú žemľu ?“
„Ja som ti ju nezjedol.“ odpovedal Rasťo nevinne. „Tentoraz fakt nie, Šimon. Naozaj, ver mi.“
„Doteraz skončilo všetko jedlo, čo mi kedy zmizlo, v tvojom bruchu. Nehovor mi, že táto žemľa je výnimkou.“
„Je výnimkou. Naozaj, neklamem.“
Bolo mi Rasťa ľúto, lebo som vedela, že som ju zjedla ja. Ja sa však potom priznám.
Musela som vyzerať hrozne. Vždy mi záležalo na tom, ako vyzerám pred chalanmi. Ale teraz mi ide o život. A tak som sa postavila a vyšla spoza stromu. Všetky tri hlavy sa prekvapene obrátili na mňa. Tie ich výrazy, ako boli šokovaní, boli skoro až smiešne. Uvedomila som si, že je to ako scéna z hororu. Skupina chalanov v lese stanuje a tam ich straší duch zakrvaveného, špinavého dievčaťa. Ja som však bola skutočná a potrebovala pomoc.
„Ehm.. čaute.“ povedala som opatrne. „Uniesli ma, prosím, pomôžte mi dostať sa preč.“
„Počkaj, ty si Samara, však ?“ zasmial sa Šimon. „Mal by som začať veriť na horory.“
Rasťo sa na tom začal smiať tiež, no ten blondiak sa nesmial.
„Prestaňte.“ povedal im a otočil sa ku mne. „Ako sa to stalo ? Si v poriadku ?“
„S tatkom sme stopovali a oni nám stopli. Potom sme havarovali a oni ma z toho auta uniesli. Potom ma zavreli v chatke kúsok odtiaľto. Utiekla som, ale určite ma už hľadajú.“
„Blbosť!“ neveril mi Šimon. „Nemysli si, že ti naletíme.“
Keď som sa nad tým zamyslela, naozaj to znelo neuveriteľne a sama som nevedela, či by som to nejakej babe uverila na ich mieste.
„A inak, tú žemľu som ti zjedla ja.“ odvážila som sa povedať. „Prepáč, dávali mi jeden chleba za deň. Bola som hladná.“
„No to je úžasné.“ povedal ironicky. „Najprv kradneš a potom si vymýšľaš rozprávky, super !“
Rasťo mu so všetkým pritakal. Pripadal mi, ako nejaká jeho bábika. Bolo mi ho trocha ľúto.
„Asi sa chceš ísť umyť, však ?“ prihovaril sa mi ten blondiak. „Zavediem ťa k potôčiku.“
„Dobre.“ povedala som. „To by sa zišlo. Ďakujem.“
Šimon mu dohováral niečo ako nech sa na mňa vykašle a tak, ale on si ho nevšímal a vyrazili sme spolu na cestu.

Navigácia v knihe<< Unesená (6.kapitola)Unesená (8.kapitola) >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up