Už nepijem

Už nepijem

Pomedzi tenké škáročky v žalúziách  mi vytvárali prvé slnečné lúče textúry nezlúčiteľné s mojou kožou. Utrápenou sústavou pohybov pravej ruky som otvoril okno aby mi vzápätí mohol dať smog pravý hák do všetkých možných dýchacích otvorov. Namiesto toho, aby som ostal na mieste znechutený, začal som si užívať tento deň hneď od začiatku, ráno nevyhadzujúc z tohto šťastia. Až teraz som si uvedomil, že ráno nezažívam svoje muky len ja, veď napríklad sused zhora práve vrieskal na svoju manželku kvôli nedostatku uvarených párkov, zatiaľ čo sa pomaly po odkvapovej rímse patriacej domu naproti spúšťal istý romantik natoľko romantický, až mu romantika zatienila manžela svojej ďalšej dámy. Začínal som si uvedomovať krásu a zároveň demenciu všetkého okolo nás, veď všetko sa tu zdá tak hlúpe, no až po zostavení mozaiky detailov nám začne zapínať, že tieto sprostosti sú v globálnom pomere geniálnymi myšlienkami múzy zvanej život. Plný nedávno nájdeného entuziazmu, použil som vlastnú podlahu ako klzisko, dokonca som na nej skúsil aj nejaké poloprofesionálne polopiruety, jednoducho môj zadok bol vďačný za ďalšiu bohatú zbierku siniek ktoré mu dodávali na mužnosti. Kliky sa mi prestali hádzať do cesty už dosť dávno, no dnes sa všetko začalo meniť. Ľahol som si pupkom k zemi a snažil sa nadvihnúť svoju váhu. Vyzeral som ako paralyzovaný mrož bez zmyslu života, len tak som metal končatinami vo vzduchu, pričom ma môj spoľahlivý pupok sebavedomo nadnášal nad hladinou podlahy. Vzdal som to, presne tak ako mnoho iných predo mnou, no naivne som veril, že ja som mal najlepší štýl vzdávania sa. Spravil som si kávu, vypil a hneď ju aj vypľul do drezu… Spomenul som si, že jej neholduje a plus k tomu všetkému, bola vriaca. Jazyk mi zužovali plamene pekelné a tak sa mi v ústach pre istotu neobjavilo žiadne jedlo a to nie kvôli mojej prehnanej citlivosti, veď keď  som mal šesť, sám som si vytrhol zub, čo bol podľa slov dospelých skutok hodný chlapa. Táto myšlienka sa vo mne živila ešte dvanásť rokov, až do tejto chvíle. Teraz budem mať vo svojom repertoári ďalšiu heroickú príhodu.

 

Dvere môjho krásne ošarpaného bytu si pamätajú len necitlivé tresknutie. Keď som vyšiel z tej hroznej budovy, ktorá bola mojim domovom, hneď ma začali prepadať ohlušujúce výpady motorov vozidiel rôznych druhov. Moje kroky smerovali po starom, vydláždenom chodníku a hoci jeho časti sem tam len tak zmizli, stále v sebe mal ukryté isté čaro, ktorým sa nemôžu chváliť ani tie najzaujímavejšie osobnosti tejto ulice. Na šesť hodín ráno bolo až veľmi čulo, niekto ma schytil za ruku…

„Pane, nekúpite niečo pre vaše vnútorné potešenie?“ ten chlap v čiernom dlhom kabáte na mňa pozeral s určitým očakávaním, no ja som ho len ticho odignoroval a šiel ďalej. Odkedy majú díleri taký slovník preboha? Chlap bol však neodbitný, to sa musí uznať, hneď šiel za mnou a zopakoval ešte raz tú svoju frázu. Stále som úspešne predstieral, že predo mnou stojí vzduch a drsne som doňho narazil a on sa s ľahkosťou sfajčeného motýľa šmykol na ľade a spadol rovno na hlavu. Mám ja ale šťastie… Toto je už tretia existencia tento týždeň. Mal by som prestať ignorovať ľudí, teda aspoň tých nezaujímavých. Tá stratená existencia sa postavila na nohy a zoširoka sa na mňa vyškerila svojim deravým úsmevom, ktorým si možno kedysi mohol pripútať celý svet k špičkám jeho topánok. Až teraz som sa donútil pozrieť mu hlbšie do tváre. Bol to starší muž, tak okolo šesťdesiatky a na počudovanie jeho telo ovíjal ošúchaný, no dosť drahý čierny kabát, pod ktorým sa schovávali ešte drahšie veci…. No radšej som už nerozmýšľal nad ich cenou, niečo ma na ňom zarazilo. Mal asi týždenné strnisko prechádzajúce do plnobradnatého štádia a tiež bol trošku špinavý a namiesto ľavej polovice tváre tam mal prúd tmavej krvi a hoci mu tiekla prúdom, stále mal úsmev na perách. Asi by som sa mal vrátiť do reality a donútiť tohto človeka adekvátne reagovať k tejto situácii, nemôže sa predsa smiať, keď má z hlavy spravenú provizórnu fontánku s obmedzeným dátumom tekutín. Schytil som ho okolo pliec.

„teraz vám zavolám pomoc.“ Len neviem akú, či normálnu, alebo rovno cvokára…

„Veď ja žiadnu pomoc nepotrebujem, mám len jeden problém, neviem kto som.“ A stále sa usmieval, neviem či mu ten pád poškodil svalstvo na tvári, ale pôsobilo to na mňa dosť odpudzujúco, mať tak slabší žalúdok, aj by som si mohol spomenúť, čo som mal na večeru.

 

Ja, ako ctený profesionál a súcitník s neznámymi ľudskými existenciami, ktoré sa nechtiac vyskytli v núdzi, som sa rozhodol, prejsť s tým mužom tých pár krokov pred nemocnicu, no tam nastal nejaký čudný bod zlomu. Prívetivý dedko sa zmenil na bezcharakternú beštiu, čo nechcela vojsť cez dvere tejto nemocnice. Ja viem, že zdravotná starostlivosť momentálne nie je to najlepšie čo môže tento štát ponúknuť, no aj tak ma ten dedko začal štvať. Len si tak zalomil ruky do tvaru X a natvrdlo, ba skoro urazene na mňa civel, akoby som bol to jediné zlo, čo v živote stretol.

„Jednoducho tam nevkročím, nemám z toho dobrý pocit…“ povedal to dosť rázne a tak som sa na svoje vlastné počudovanie bez odporu podvolil jeho nevýslovnej túžbe  nevkračovania do tých dverí.

„A čo teda chcete robiť? Veď si na nič nepamätáte pane…“

„Mám chuť na zmrzlinu“ trpko zahlásil a ešte k tomu všetkému si aj dupol nohou, čím na mňa začal pôsobiť ako oslintané a nesvojprávne decko. Ten popis okrem toho decka naňho  až veľmi prekvapivo sedel. Dokonca ma ten úchyl potiahol za rukáv, až ma striaslo. Povedal som si, možno je to moja životná šanca, veď čo keď to je nejaký milionársky dedko ešte viac milionárskeho vnúčika? Všetko dobré sa ti raz vráti, no to zlé dvojnásobne. Tak to zvykla hovorievať moja matka, asi preto mala taký nešťastný život.

„Tak fajn, možno vám to pomôže spomenúť si…“ až vtedy som si uvedomil banalitu tohto nápadu, veď jeho realizácia bola rovná nesmrteľnosti. Kde do boha nájdem stánok so zmrzlinou koncom januára? Zoberiem ho do supermarketu a kúpim mu nejaký lacný nanuk, veď je starý a určite vo svojom živote nijaký nanuk nemal, to jednoducho títo bohatí dedkovia nerobia. Chytil som ho za ruku a ťahal cez námestie posypané ľuďmi rôznych kultúr a zmyslov pre humor k najbližšiemu a najpodradnejšiemu supermarketu. Našťastie bol sviatok a najbližší otvorený podnik bol vzdialený päť krásne mrazivých kilometrov. Do supermarketu už vojsť mohol, podľa mňa po tom až túžil no prvá prekážka na seba nenechala dlho čakať. Dvere na fotobunku. Nemohol tomu uveriť. Alebo nemohol uveriť im, či sa náhodou nezavrú hneď v tom momente, kedy sa v nich vyskytne. Bol až veľmi opatrný a tak som ho pod fyzickým nátlakom potiahol po zemi až do zóny, kde mu už od dverí nič nehrozilo.

Prekážka číslo dva sa niesla v znamení samotného hľadania nanukov. Bolo to dosť chúlostivé a nemal som dostatočný objem gulí na to, aby som bol schopný poprosiť o pomoc personál, jednoducho som to musel dokázať sám, toto bola moja denná výzva. Pomaly sme brázdili pomedzi regálmi každú štrbinku a môj spolupútnik nesklamal česť dôchodcov. Začal sa ponosovať nad cenami a horlivo ich porovnávať. Darmo som mu hovoril, že o danú položku aj tak nemáme záujem, on si nedal povedať. Bolo to preňho ako droga. Alebo mal blbú rodinu, čo ho nechcela brať na nákupy a on sa musel vyžiť. Chápem tú krkavčiu rodinu, ktorá ho nechcela ťahať po nákupoch a keby sme neobjavili chladiace boxy, možno by som mu musel obmedziť jeho občianske práva. Vytiahol som ten najmenší a najpodradnejší kus obaleného ľadu s názvom Dedkova pochutina a vybral sa k pokladniam. Áno, presne tak, ako ste už mnohí znalci nákupných centier mohli vydedukovať, problémom číslo tri nemohlo byť nič iné, ako rady…. Nekonečné rady, bez začiatkov, kľukativé a strácajúce sa niekde medzi regálmi, podľa supermarketu najlepšieho  sortimentu.

Našťastie bol v rade pred nami jeden z tých vybraných ľudí ktorých výnimočnosť spočívala v neprestajnom zápachu s extra dusivým efektom a tak mi tento zápach zachránil celé prekrásne dve hodiny strávené v tom rade. Nanuk sa mi pomaly roztekal do celej dlane a pokope ho držal len jeho plastový obal, čo tu vydrží dlhšie než ja, alebo vy, pretože si to zaslúži oveľa viac. Na moje počudovanie, ten obstarožný pán, pre ktorého som chcel zakúpiť v tomto momente už len kvapalinu v igelite zaspal opretý o moje plece. Mne osobne by to ani nevadilo, veď ja som celkom prítulný typ človeka, ale keď začal svojim dunivým chrapotom pohoršovať pána pred nami, čo mimochodom stále smrdel ako hromadná skládka ešte hromadnejšie zapáchajúceho odpadu. Mne to bolo jedno, aj tak som už za prvých päť minút toho chrapundu prišiel o sluch usídlený v mojom pravom uchu, no všetko má svoje limity a ten môj nanuk trpezlivosti pretiekol v momente, kedy starček pootvoril svoje ústa viac, než by bolo korektné a na moje plece sa vznešene zviezol tenký prúd dlhodobo pestovaných slín. Zjačal som a náhle odskočil. Dedko bol pravdepodobne tiež nahluchlý následkom svojho chrápania, pretože sa nezobudil ani na moje ženské zajačanie a len tak sa rozkydol na podlahe, tesne pred nohami akejsi brigádničky, ktorá sa oňho potkla a stiahla so sebou aj tehotnú nastávajúcu mamičku. Mamička dokonala jej dielo a zachytila sa ďalšieho človeka, ten ďalšie smutnej existencie až vytvorili ukážkový domino efekt. Vycítil som svoju príležitosť. Zdrapil som deda za kabát a len tak som prekračoval voľne pohodené osobnosti, ťahajúc toho seniora za sebou. Kombináciou svojich slín a kabáta sa z neho stal akýsi nový model svetovo úspešného mopu s nulovým zanechávaním špín na povrchu podlahy. Došiel som až k pokladni, spokojne zaplatil za tú nanukovú tekutinu a krásne sa poďakoval obsluhujúcej pokladníčke, nech vyzerám ako pravý gentleman. Dedko sa pomaly začal zobúdzať a s úsmevom si otvoril nanuk, čo sa mu následne len roztiekol v rukách. Prišli prvé slzy neúspechu.

Ten, kto nadával na plačúce batoľa by sa mal za svoje emócie hanbiť… Dotyčná osoba jednoducho nevie, ako to znie, keď sa krehké srdce dôchodcu zlomí a začne určite dosť akusticky náročným štýlom plakať, jačať a zmietať sa od žiaľu. Každý to pozná, ten pocit, kedy máte šťastie na dosah a ono vám zrazu zdrhne z rúk a vysmeje sa vám do už tak smutných očí. Jednoducho sa vám roztopí v rukách tak, ako nanuk môjho osobného, alebo skôr nájomného a nechceného dôchodcu.

„Hoci si na nič nepamätám, toto by sa za mojich čias určite nemohlo stať! Prečo je táto doba taká zlá?!“ chúlostivé slzy mu ešte chúlostivejším rázom tiekli po krátkodobom strnisku.

„Nie je to tak, pane. Táto doba nie je horšia než tá vaša, len jednoducho… už ste starý a psychicky nepripravený na nové veci….“

„Nové veci?! Ty si myslíš, že som až tak starý idiot čo nevie ani čo je nanuk?! Ale jedno ti garantujem, určite sa ti neroztiekol kým si čakal v rade na to, aby si si ho mohol kúpiť. A ešte niečo. Predavačka by ti ho dala za cenu vody, lebo to sa z neho aj stalo, zatiaľ čo tu….“  starček ten nával adrenalínu neustál, chytil sa za srdce a kvapôčky potu mu začali zbesilo poskakovať po zhrčenom čele. Dal na mňa ten taký prosebnícky pohľad…. niečo medzi škrečkom a vačicou, pretože škúlil, no neškúlil ako idiot, jeho škúlenie malo istý šarm a dovolím si povedať, že mu mohlo dokonca aj pridať na jeho inteligenčnom kvociente. Teda, aspoň navonok. To čo mal v hlave bola jedna veľká temná rozmazaná ulička nie len pre mňa, ale aj pre jej majiteľa samotného. Podoprel som ho a následne čo najjemnejšie posadil na lavičku. Je síce pravda, že jeho pristátie nebolo najmäkšie, no podľa mňa si nejako obzvlášť na komfort prvej triedy až tak nepotrpel.

Ako náhle sa môj starší nechcený priateľ psychicky zložil, začali sa krásne vločky plné snehu premieňať na nechutný dážď páchajúci atentát na zatiaľ nepoškvrnenú bielu. Škoda, že sa t nej v priebehu piatich minút stala neatraktívna džabanica s nádychom do hovnista, bez rešpektu k mojim novým topánkam. Určité minimum ľudí, ktoré ešte dá na predpoveď počasia, vytasilo svoje dáždniky chrániace pred dotykmi drsnej reality naplnenej udupanou jemnosťou. Stiahol som dedka pod deravý prístrešok a hoci svoju funkciu vďaka svojej deravosti nespĺňal, veľa idiotov vrátane mňa jeho falošnú pomoc s radosťou využilo. Aj keď sa nám príval tekutín lial na hlavu aj naďalej bez zmeny, svoju blbosť sme si nechceli priznať a tak sme len polonasratým tupým výrazom na tvári ticho pozorovali tie hovedá s dáždnikmi. Ako len mohli byť voči svojim blížnym v núdzi tak ignorantský?

„Lebo na nás serú, kým netečie na hlavu im, je všetko v poriadku, srať na ostatných, načo im bude moja láskavosť?“ bol to muž, čo zjavom a pachom pripomínal bezdomovca a môj dedukčný talent mi našepkával, že ním ozaj bol. Ale ako vedel odpovedať na otázky schované hlboko v mojej hlave? Vôbec mi nenapadlo, že v takejto situácii môžu mať ľudia rovnaké myšlienky a dokonca len tak nájsť odvahu, na počkanie  sa o ne podeliť s cudzími ľuďmi.

„To máte pravdu, ale na ich mieste by som tiež kašľal na ostatných.“ Chcel som len vyplniť ten pocit kokotna, teda vlastne trápneho ticha. Bezdomovec si len povzdychol a dal mi kelímok s drobnými pod nos.

„Mám vám povedať celý svoj príbeh o tom, ako som sa dostal na ulicu, alebo si nepotrpíte na takéto formality?“ v tom sa dedov melancholický výraz zmenil na pamlsný úsmev. Rýchlo načrel rukou do nádoby, vyhmatal z nej všetok obsah, chytil ma za lakeť a začal so mnou zdrhať upršanou ulicou.

Týmto útekom stratili moje topánky právo na kúsok suchosti, no čím viac boli premočenejšie, tým viac som sa cítil slobodným. Nebál som sa háklivých pohľadov ostatných a už vonkoncom som nemal náladu počúvať posmešné pokriky, či vnímať ich poloskrivené ksichty pod ťarchou mojej ignorácie ich osobností. Dedo na svoj vek prejavil dosť schopnú výdrž nôh. Možno to bol jeden z tých aktívnych dôchodcov, čo si nemohli priznať starnutie a snažili sa ho takými aktivitami pozastaviť. Na čo im to je? Veď väčšina z nich sa na účet súčasnosti vyjadruje dosť neprajne, miestami až vášnivým odpľuvnutím pri ktorom už stihla úst vyskočiť nejedna zubná protéza.

„Kam ideme?“ pozrel som sa naňho s určitým očakávaním.

„Nacengať sa do baru, chcem vedieť čo si to za kreatúru, keď ma podporuješ v takých krádežiach“ predniesol to s takým šibalským úsmevom sprevádzaným hlasom doteraz sa nezhodujúcim s jeho ksichtom… Bol tak hrubý, tak…. Dospelý.

 

Vošli sme do najbližšieho podradného baru čo sme mohli nájsť. Dvere sa pod neústupčivým náporom mojej ruky otvorili. Vzduch rozprúdil cigaretový dym do úzadia, vďaka čomu sa trošku rozvidnelo, no stále tu vládlo šero. Nemenovaná osoba zaskočila moje zmysly keď priamo predo mnou spustilo svoju už tak dlho očakávanú šabľu rôznych tvarov a aróm. Blbé na tom bolo len to, že nikto sa tu nad takou maličkosťou nepozastavoval, dokonca ani dedo, ktorý ho len prekročil a šiel si sadnúť za bar, pričom na jeho výklad zízal ako na  najnovšiu edíciu ctihodných náboženských sošiek, čo v prípade mnohých alkohol aj bol. Táto modla mala aj svoje obetné baránky, pravda, trošku rozhodené z koncentrácie, sem tam aj doslova rozhodené, no dvakrát tak verné. Daj človeku trošku klamstva, k tomu pridaj látku schopnú obmotať jeho zmysly okolo sprostosti a máš trvalého zákazníka. Barman, alebo kňaz ak chcete mal tieto ovečky rád, kým boli schopné platiť, nehľadiac pritom na následky jeho činov.

„Čo si dáte?“ opýtal sa barman s mechanickou neľudskosťou, ktorá možno niekedy dávno bola schopná prejaviť aj niečo ako emócie.

„Vodku… Ale lejte ju bez toho zdureného pohľadu.“ Barman len chúlostivo obrátil oči stĺpom, natiahol sa po fľašu a vylial jej obsah do dvoch pohárikov. Celú túto akciu sprevádzal ten najfalošnejší úsmev aký ste kedy mohli vidieť. Starcovi to stačilo na jeho obrátenie v prospech svojich úst a keď vydedukoval moju neschopnosť zaregistrovať daný pohárik v zornom poli záujmov, tiež ho zdevastoval. Objednal ďalšie dve.

„Už nechcem vidieť žiadne zaváhanie chlapče.“ Len neviem kto pred chvíľou skolaboval kvôli roztopenému nanuku. Nechal som sa ním zmanipulovať. Priznám sa, že túto aktivitu v sebe často neživím a tak ma celkom paralyzovane prekvapila jej pachuť. Barman prejavil neuveriteľne pravú emóciu. Keď ma dostriasalo, začal sa neovládateľne rehotať.

„Tak tu som ešte živého abstinenta nevidel, môžem si vás vyvesiť na stenu?“ ten idiot to myslel vážne, určite. Jeho herecké ambície neexistovali, takže som to ľahko vydedukoval.

 

Jeho poznámka ma dosť vytočila, čo posilnilo motoriku mojej ruky, v ktorej zovretí sa ocitol pohárik. Obrátil som ho naprieč hrdlom. Tresol som ním o bar a drsne, no zároveň uhladene požiadal o ďalší. Táto akcia sa opakovala asi takých desať krát, pričom za mnou dedo nechcel zaostať a tak sa alkohol začal pomaly podpisovať na našej nekoordinovanej reči a ešte nekoordinovanejším pohybom našich tiel. Postupne som prestal počítať pády zo stoličiek. To ticho ma ubíjalo. Začínal som sa topiť vo fiktívnych problémoch, na ktoré by som si za triezva ani nespomenul. V mojej hlave sa vyskytovali myšlienky typu: no tak, povedz niečo, nakopni konverzáciu…. No moje rečové orgány sklamali moje mozgové bunky, ktorých morbídny únik som neznášal veľmi dobre. Tiažka ma donútila zohnúť sa a zároveň tvrdo dopadnúť na zem. Práve som sa rozvalil vo vlastných raňajkách. Živočíšny pud bol jednoducho silnejší než moja ľudskosť osobne a nikto sa tomu nedivil. Žiadne mĺkve pohľady plné otázok. Jednoducho nič. Žiaden záujem… Ten nezáujem o také banality ma ubíjal, veď ako môže byť niekto voči niečomu takému ľahostajný? Len to nechcú vidieť a hoci o tom vedia, sami to nechcú pokladať za skutočnosť. Deda začala ostro napádať štikútka, veľmi dobiedzavá a neodplašiteľná. Oči sa mi pod náporom bezmocnosti uzatvárali a hoci som bol ožratý ako sviňa, predsa len som mal poeticky krásny úsmev na ešte viac vyškerených perách. Barman si zívol a hodil na mňa niečo ako deku. Len on vedel, že je to nová kožušina jeho  svokry mimoriadne zaujatej jeho životom. Tajne dúfal, že ešte niečo zo svojho žalúdka dokážem evakuovať.

 

Pamätám si len drsné potiahnutie závesov. Potom sa tam vyskytlo hrejivé svetlo. Dosť nepríjemné svetlo nezlúčiteľné s mojim aktuálnym fyziologickým rozpoložením. Zívol som, no pravdepodobne sa to skôr podobalo na zachrapčanie divej svine prichytenej pri čine vo vašej už nečistej posteli. Pretieranie očí mi aspoň na chvíľu ochránilo sietnicu, no voľný priechod myšlienkam mi to stále neprinieslo. Hneď mi prebehla pred očami pamätná veta každého alkoholického skolabovanca. Áno, uhádli ste, jej znenie bolo „Už nikdy nepijem.“

 

Trošku som sa ešte pometal po obvode celej miestnosti. Nechcelo sa mi veriť v existenciu rán tak krutých, že po psychickej stránke som grcal viac než po tej fyzickej. Dotiahol som svoje telo k dverám a v momente kontaktu mojej ruky s ich kľučkou ma zastavil taký výkrik oznamovacieho štýlu.

„Účet!“ barman sa na mňa pozrel pohľadom, akoby som bol hovedo, čo nechce platiť.

„No jasné, prepáčte.“ Moje ruky sa začali naťahovať po peňaženke, no jej miesto bolo prázdne. Nervózne som sa poobzeral.

„Tam je.“  barman namieril prstom k zemi. Našla si sídlo v mojich zvratkoch. Môj zúfalý povzdych však nezburcoval barmana k reakcii. Prekonal som svoju nechuť. Načrel tam. Tie pozostatky môjho tráviaceho traktu neboli až tak suché, ako sa zdali na pohľad. A smrdeli. Dýchanie ústami nepomohlo. Otvoril som ju. A v nej nič… Žiadne finančné prostriedky a ani doklady. Dvihnutie môjho pohľadu do úrovne očí ostatných mi oznámilo neprítomnosť zúfalého starčeka. Peňaženka sa vyskytla vo vrecku. Vybehol som. Rozkopol dvere. Zahol do tmavej uličky. A barman nikde. Sral na to. Čupol som si za kontajner, pootočil hlavou a zvreskol ako prostitútka po defibrilácii. Ležala tam osoba a čo bolo ešte čudnejšie, okolo nej boli rozhádzané moje doklady. Bez rozmýšľania som ich nahnal do svojich rúk, popričom som si mnohonásobne s neoblomnou statočnosťou otrieskal hlavu o múr blízkej budovy. Do uličky cúvlo smetiarske auto. Jeho pípanie mi sralo ušné bubienky. Čo teraz? Utekám, nečakaná prekážka. Nasledoval pád so sloňou grandiócnosťou  a s ešte efektívnejším dopadom na zadok. Zasa som sa postavil.

„Hej, stoj!“ nezastavil som. Pud sebazáchovy mi pracoval tak ako vždy, celkom bezchybne. Kto by čakal, že to tlsté hovedo v reflexnej veste bude rýchlejšie než ja. Skočil po mne a zotrvačnosť osobne ma mrdla o zem. Pocit tlaku na nohe ma nejako nechcel opustiť. Až neskôr mi došlo, že ma ťahá za nohu späť ku kontajneru.

„Spravil si to?!“ dosť nechutne na mňa ziapal.

„Nnnnnie“ na viac sa moje rečové orgány nezmohli.

„Larry, otoč ho.“

„Tak to ani náhodou… Ja tam svoje odtlačky nenechám.“

„Tak volaj políciu.“ povedal mu kolega dosť panovačne.

O pol hodiny sa objavili dve uniformované postavy. Jeden sa zohol, otočil obeť….

„Vy si zo mňa robíte prdel!“ bola to figurína, čo mala na čele nápis: DOSTAL SOM ŤA!

Zaútočilo na mňa až priveľmi jasné svetlo vo vypočítavej miestnosti. Vyšetrovateľ na mňa pozrel a potom kŕčovito zažmúril očami, čo pridalo jeho stareckej tvári ešte stareckejší výzor.

„Takže pane, ak hovoríte pravdu, čo nám stihol potvrdiť aj detektor lží, tak popis vášho stretnutia sedí na starého Buffyho. Buďte rád že ste vyviazli. Ľuďom, ktorých takto spozná zvykne kradnúť tváre.“ Vypraštil som naňho oči ako novonarodená vačica. Čo to drísta? Mám to brať ako pokus o neurčité hlboké metafory?

„Tváre? Ako to myslíte?“

„Ten chlap jednoducho zoberie nôž a svojim obetiam doslova vyreže tvár. V jeho dome v Oklahome našli asi päťdesiat. Práve sa s nimi hral pred zrkadlom na divadlo.“

Striaslo ma.

„Tomu neverím, veď na mňa pôsobil ako fajn chlap…“ snažil som sa o protesttáciu svojim koktavým hlasom.

„Je to jeho taktika pán Jenkins, chodil na hereckú akadémiu. Dostane každého s tým istým trikom a potom…“ okolo tváre si pomaly prešiel prstom. Tento dodatok prišiel od staršieho kolegu, čo sa už neposedne mrvil na stoličke.

„Zvyčajne obeť opije, odtiahne na barové záchody s nožom v ruke… A neskôr tam naťahujeme pásky so zákazom vstupu.“

„No vám to nespravil, akoby k vám pocítil hlbší vzťah a pravdepodobne sa k vám vráti.“ aby zdôraznil poslednú časť vety, zapichol ukazovák do vzduchu.

Ale nebojte sa, my vás obránime. Budeme vás sledovať a dáme vám odpočúvacie zariadenie. Ak to tu podpíšete, v momente vás odvezieme domov.“ Prehovorila tvár vyšetrovateľa, ktorý až doteraz ostával ponorený v tme. Svetlo však ukázalo jeho nos. Ako sa zdalo, neraz bol terčom basebalových pálok.

Podpísal som.

„A ešte niečo. S tým zariadením nelezte do sprchy.“

 

V momente, kedy som vkročil do svojho bytu s plesnivými stenami ma prepadol taký pocit šťastia. Keby som mal psí chvost, rozmetal by som ním všetok nábytok. Len čo som vošiel do kuchyne, zjajkol som.

Za stolom sedel dedo, teraz už ako viem starý Buffy. V jednej ruke zvieral pištoľ. Jej projektil mal aj cieľ. Mňa. Ako menší kontrast poslúžil predmet v jeho druhej ruke. Bol to papier s nápisom:

DO SPRCHY!

Ako zbité šteňa som sa odtiahol do kúpeľne. Nanešťastie sa Buffy vydal za mnou. Hlaveň pištole ma nespúšťala z očí. Začal som sa vyzliekať, no on zrazu zavrtel hlavou. Nechápavo som naňho pozrel a on len podráždeným posunkom pokynul na sprchu. Takže pán má fetiš na sprchujúcich sa, oblečených chlapov… Už som čakal. Kým vytiahne nôž a ja budem o plátok tváre ľahší.

Pustil vodu.

Po dotyku prvých kvapiek vody sa mi odpočúvacie zariadenie pod tričkom skratovalo.

„Nakecali ti o tom, ako ľuďom vyrezávam ksichty? Prikývol som dosť zmeteným spôsobom.

„Never im, nie sú policajti… Všetko si vymysleli, som niekto úplne iný. Otoč sa čelom k stene.“ Počúvol som.

„Čo ťa nezabije…“ tupý úder pištole do temena mi nedovolil viac vnímať okolnosti.

Autor

Janko

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

Pridajte Komentár