Tento príbeh je kapitola 2 z 4 v knihe Stopy minulosti

„Si už veľká slečna, prah dospelosti si čerstvo prekročila a preto si myslíme, že je načase, aby si sa dozvedela pravdu.“ Vážnosť situácie sa zväčšovala, napätie v miestnosti by sa dalo krájať, Eliška už od nervov takmer nevedela obsedieť.

„O čo ide? Stalo sa niečo?“

„Zlatko, adoptovali sme si ťa,“ v predstavách to bolo jednoduchšie. Nakoniec to bol otec, kto vyslovil pravdu. Tak veľmi sa bál, že svoje malé dievčatko stratí navždy. Eliška však sedela ako obarená, bez slova, bez pohybu len zmätene pozerajúc do očí rodičov.

„Ale… Prečo mi to hovoríte až teraz? Nechápem…“

 

„Chceli sme ti to povedať skôr, no strach nás zakaždým ovládol,“ snažil sa to dcére trochu viac objasniť. Pár minút len nečinne sedela, pozerala pred seba v obklopení ticha, rodičmi nerušeným. Chápali zmätku v jej hlave.

„Samozrejme, ja vám to absolútne nevyčítam, len asi potrebujem chvíľu čas. Dnes mám ísť na tú prespávačku, tak sa porozprávame, keď sa vrátim.“

„Jasné, úplne som na to zabudla,“ dostala Eliška objatie a prosbu o rozlúčenie od otca, zatiaľ čo sa už ponáhľala do kúpeľne pripraviť sa na rýchle stretnutie s chalanmi pred prespávačkou. Linka a béžový krém snáď vyčarujú oddýchnutý dojem. Práve, keď doťahovala posledné detaily, ozval sa vyzváňací tón, ktorý prerušil depresívnu ťahavú melódiu.

„Čauu! No kde si? Čakáme ťa už pred domom!,“ Martin, ktorý sa, očividne nie veľmi triezvi, snažil komunikovať na normálnej úrovni, ruka očividne kúsok ušla a alkohol si vybral svoju daň. Nemala rada, keď musela byť toho svedkom, len sa nečinne prizerať ako si jej najbližší kamaráti ničia zdravie, takmer každý víkend. Prednášky, však nezaberali, tak neostávalo nič iné len sa vzdať.

„Ideeem už!“, zlostne zavrčala a buchla telefónom. Hodinky ukazovali takmer desať a Martin už o sebe takmer nevedel.

„Mamii, tatii čaute! Nebudem dlho!“

V útrobách svojej duše či srdca dúfala, že jej to pomôže odkloniť myšlienky od zlého smeru.

„Ahoooj,“ aromatický opar jej vlepil facku v sprevádzaní neohrabaného objatia Martina, spod ktorého ju Šimon hrdinsky vyslobodil. Na rozdiel od neho, bol galantný, slušný a hlavne voňaví, čo v danej chvíli ocenila asi najviac!

„No kamarát, necháme ju na pokoji, dobre? Prepáč Eli, no asi ho budeme musieť odniesť domov. Pôjdeš so mnou?“

„Jasné, ale čo rodičia?“

„Pokiaľ viem, obaja sú na nočnej, čiže s ním zostanem až do rána, aby si chlapec neublížil,“ tak milo, chlapčensky sa usmial, zatiaľ čo napoly mŕtvemu kamarátovi rozstrapatil vlasy. Pomaly sa vybrali k Maťovmu domu, aby mohol to svoje alkoholové opojenie čo najrýchlejšie vyspať. Okamžite ako prekročili prah dverí, putoval do postele, bez ohľadu na oblečenie, ktoré mu stále okupovalo telo, s prázdnym kýbľom pri čele postele, ak by došlo k neželanej nehode.

„Prepáč, ale budem môcť s tebou strážiť len chvíľu,“ konečne si mohli vydýchnuť v cudzej obývačke, pri Martinovej izbe.

Navigácia v knihe<< Stopy minulosti 1Stopy minulosti 3 >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up