Ráno som sa zobudila na slnečné lúče, ktoré cez okno svietili do izby. Samo aj Vlado ešte spali a chrápali ako starí drevorubači. Skúsila som pohnúť nohou a čo ma prekvapilo, bola na tom naozaj lepšie.
Musím utiecť ! Teraz spia, teraz mám šancu ! Postavila som sa a spravila pár krokov. Mierne som krívala ale bolo to omnoho lepšie. Idem na to ! Konečne preč, za rodičmi.
Spravila som pár krokov smerom k oknu. Vtom ale Samo zívol a ponaťahoval si ruky. Niečo si zamrnčal a obrátil sa nabok. Rýchlo som prešla späť do postele, ľahla si a zatvorila oči. Asi nanosekundu potom Samo vstal, znovu sa ponaťahoval a vyšiel zo spálne.
To bolo tesné. Takmer som spravila fakt hlúposť. Utiecť ráno je fakt blbosť. Čoskoro by sa zobudili, zbadali, že chýbam a vybrali sa ma hľadať. Keď odídem v noci, mám do rána čas ujsť ďaleko. Zaumienila som si, že si vždy každé konanie premyslím. Toto je vážna situácia a malá zlá chybička by všetko pokazila.
Neskôr sa zobudil aj Vlado. Ja som sa stále tvárila, že spím a tak som zotrvala až do obeda. Potrebovala som byť plne vyspatá na môj nočný plán. Počas toho som aj premýšľala, ako to prebehne. Budem bežať a bežať. Ten les musí niekde končiť. Keď budem v civilizácii, nejak skontaktujem políciu. Áno, presne tak to bude.
Na obed mi jedlo a pitie doniesol Samo.
„Ďakujem.“ poďakovala som za chleba a čistú vodu.
„Vážne ? Za toto ?“ opýtal sa škodoradostne a so smiechom odišiel preč.
Neriešila som ho. Pustila som sa do jedla. Bola som strašne hladná, čo tento chleba síce nezmení ale aspoň trocha mi pridá sily.
Chvíľu po dojedení došiel Vlado.
„Vstávaj, lemra !“ zakričal. „Nebudeš tu len tak vylehávať. Pekne nám vypereš oblečenie a dáš sušiť. Potom by sa tu hodilo aj poumývať dlážku.“
Nie, to nie ! Nechcelo sa mi, naozaj som im nechcela prať a umývať dlážku. To fakt nebudem robiť. Okrem toho sa unavím a nebudem vládať utiecť.
Ale vedela som, že sa s ním hádať nemôžem. Musím ho poslúchnuť, veď je schopný všetkého.
Vtom som si spomenula na dnešné zaumienenie. Všetko premyslieť, nespraviť chybu.
„Ja nemôžem.“ povedala som.
„Jakže nemôžeš ?“ vybuchol. „Jasné, že môžeš ! Nehovor mi, že ešte stále nemôžeš chodiť !“
Schytil ma a postavil na nohy. Vedela som chodiť, noha na tom bola lepšie. No ja som naschvál spadla a tvárila sa bolestivo.
„Netvár sa, ja ti nenaletím!“ zakričal a vlepil mi silnú facku. Cítila som ako mi slzia oči. No ja som sa nevzdávala. Musím to vydržať. A tak som zopakovala to isté.
„Fakt nemôžem.“ povedala som. Nato mi Vlado vlepil druhú facku, silnejšiu a bolestivejšiu. Slzy mi začali tiecť po lícach.
Vlado sa postavil a odišiel preč. Super! Mala som chuť si zatlieskať. To sa mi fakt podarilo.
Keď sa deň blížil ku koncu, Vlado a Samo si ľahli a šli spať. Ja som počkala ešte nejaký čas, asi hodinu. Štípala som sa do ruky aby som náhodou nezaspala. Keď som uznala za vhodné, čo najtichšie som sa postavila a prešla ku oknu. Opatrne som cez neho preliezla a vyskočila von. Tam som ani chvíľu nerozmýšľala a bežala ako o život preč.

Navigácia v knihe<< Unesená (4.kapitola)Unesená (6.kapitola) >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up