Vyšla som na svetlo a zdvihla som k Nickovi hlavu.
Šok na jeho tvári sa ani nedal opísať no ten trval iba pár sekúnd.
Potom prevrátil očami a rozhodil rukami.
,,No hej! Samozrejme! Ako inak! Ty mi ani po smrti nedáš pokoj?! Teda V perspektíve môjmu mozgu. Spím však? Teda nieee. Na to je toto až moc živé. Takže som sa zbláznil. Áno!
Zbláznil som sa. Definitívne som sa scvokol! A teraz ťa až do smrti budem všade vidieť však?“
Hodil sa O posteľ.
Bola som V šoku.
No… Na mojom zozname Nickovych reakcií bola toto kolkatá varianta? Druhá? Takže ho musím presviedčať že som tu naozaj.
Hej. Kopec srandy.
Pokračoval vo frflaní.
,,Vidíš aký maš na mňa vpliv? Šok Z tvojej smrti spôsobil že som sa scvokol! Niežeby som ti to vyčítal. Moja chyba že ťa mám tak rád.. Teda mal… To je jedno! Teraz tu tvoje mnou vytvorené imaginárne ja som mnou bude tak dlho ako to môj mozok bude chcieť však? Výborne! Doneste niekto kazajku už teraz! Skôr než sa začnem….“ ,,Nick!“ okríkla som ho
,,Môžeš prosím prerušiť tieto tvoje samovravné výlevy a počúvať ma?“
Pozeral na mňa S vyvalenymi očami. Zrejme si nemyslel že by naňho výplod jeho fantázie dokázal kričať.
,,Teraz ma počúvaj. Nescvokol si sa. Som skutočná. Žijem. Ten požiar som prežila. Keď spracuješ toto, poviem ti viac.“ pozerala som naňho so založenými rukami. Posadil sa. Ale videla som že mi neverí.
,,Uf. Ako ti mam dokázať že som tu naozaj? Povedz!“ pýtala som sa ho.
S váhaním prehovoril.
,,To naozaj netuším. Ale ako mám uveriť niečomu takémuto? Nemohla si to prežiť. Takže jediné rozumné vysmetlenie je že som sa…“
,,Aach prestaň!“ zahriakla som ho.
Tak to vyzerá že toto bude nadlho.
Prikročila som k nemu. Trochu sa odtiahol. Usmiala som sa.
,,Neboj sa. Nič ti nespravím
Ale pozri…“ povedala som a vystrela som ruku aby som sa ho dotkla. Neodtiahol sa. Ale bol celý napnutý.
Neváhala som a chytila som ho za ruku. Strhol sa.
,,Vidíš? Som dokonca hmotná“ zasmiala som sa.
,,Sám si povedal že na sen je to až moc skutočné. A čo sa týka toho bláznovstva, sám sa musíš poznať najlepšie. A musíš vedieť že tvoja psychika je aj podľa mňa dosť silná nato, aby si sa nezbláznil Z toho čo sa stalo.“
Vyzeral že rozmýšľa.
,,Noták. Niesi rád že ma vidíš? Som živá A zdravá. Čakala by som od teba väčší príval nadšenia.“ S úškrnom som ho šťuchla do rebier. Zasmial sa.
Klakla som si pred neho a chytila ho za ruky.
,,Prosím Nick. Prišla som sem lebo som dúfala že mi uveríš. Prosím.“
Ku koncu som už len šepkala. Pozrel sa mi do očí. Takto sme boli asi minútu. Čakala som. Musí si to V hlave usporiadať. No ak mi aj uverí, tak ešte není koniec. Stále mu musím ešte povedať jednu vec. A bojím sa že to ho usvedčí nadobro V tom že mu šibe. A ja ho nebudem môcť presvedčiť. No musím to skúsiť. Najskôr ho ale chcem na sto percent presvedčiť že sa mu nezdám.
Stále sa mi pozeral do očí.
Vtom sa usmial. A pritiahol si ma K sebe. Pevne ma objal.
,,Mia…“ zašepkal mi do vlasov.
,,Si tu? Naozaj žiješ?“ hlas sa mu chvel.
,,Áno.“ povedala som pevným hlasom.
Objala som ho ešte silnejšie. Kto vie či ma bude chcieť takto objímať aj O pár minút.
,,Už mi veríš?“ odtiahla som sa aby som mu mohla pozrieť do očí.
Prikývol. Usmiala som sa. On sa zamračil.
,,Ale ako? Akoto že si tu? Veď ten dom… Zrútil sa. A ty si bola V ňom nie?“ vyzerá to tak že sa dostávame K druhej časti programu: Prinúť Nicka scvoknúť sa.
,,Áno bola som V ňom“ videla som že ide niečo povedať ale položila som mu prst na pery.
,,Nick. To čo teraz uvidíš… Znova si budeš myslet že si sa zbláznil. A ja ti to nebudem zazlievať. JE to šialené.
Ale je to pravda. Musíš mi veriť Nick. Potrebujem ťa.“ každé slovo som hovorila zreteľne. Aby sa mu to zapísalo do mozgu. Postavila som sa a odstúpila od neho.
Znova bol zmetený.
,,Mia? Čo to…“ znova som ho prerušila.
,,Nie. Prosím. Teraz nič nehovor. Počkaj kým ti všetko vysvetlím A potom môžeš hovoriť.
Ale prosím. Pamätaj si že všetko je pravda.“
Vysvetľovanie bude nanič. Neuverí mi jediné slovo. Musí vidieť na vlastné oči čo dokážem. A až potom mu môžem začať vysvetľovať.
Teda… Ani ja tomu úplne nechápem takže vlastne nebudem mať čo vysvetlovať. Ale pokúsim sa.

Bože. Musím sa posnažiť aby mi vzbĺkla iba ruka. Ak začnem horieť celá, spálim mu podlahu.
Postavila som sa do stredu izby.
,,Čo sa chystáš spraviť?“ Postavil sa a v hlase mu zneli obavy.
,,Prosím nezľakni sa.“ povedala som a rozhorela sa mi ruka. Potom celé telo.
Sakra. Zabudla som sa sústrediť. To som tomu dala.
Potom som zbadala jeho výraz. Oči mal roztvorené ako nikdy, sánku padnutú. Začal cúvať až padol na posteľ. Na tvári sa mu zračil strach prekvapenie, zmätok A ďalej som už neidentifikovala.
,,Neboj sa ma“ zašepkala som a pohla som sa smerom K nemu. Pritisol sa K stene. Uvedomila som si že stále horím. Tak som prestala.
Trochu sa mu uľavilo no stále sa nezmohol na slovo.
Len tak som tam stála. Čo sa bude diať tetaz? Čo mám spraviť aby som ho ukľudnila? Proste som začala rozprávať. Všetko od momentu keď som vbehla do toho horiaceho domu, až sem.
,,A tak si povedala že najlepšie bude ísť za tebou. No tak sa zdá že to možno nebol tak dobrý nápad.
Si vôbec schopný komunikovať? Nemáš dúfam šok že? Nick?!“
Fakt som sa oňho bála. Počas môjho rozprávania síce zavrel ústa ale ani sa nepohol. Teraz sa trochu mračil.
Nechala som ho. Asi to spracováva. Ubehli dve minúty.
Aach. Ja to nevydržím.
,,Ni…?“ ,, Ako to zvládaš ty?“ prerušil ma.
,,Čo? “
,,Myslím… Ako to že si to prijala tak ľahko.“
Aha. To by zaujímalo aj mňa.
,,No… Zaprvé, vždy som si vedela zachovať chladnú hlavu A zmysel pre situáciu veď vieš. A… no… Od malička som milovala oheň. Fascinoval ma.
Aj deň pred tvojou párty som mala sen kde som horela ako teraz. Páčilo sa mi to. A keď som bola V tom horiacom dome, tak som sa toho ohňa nebála. Naopak. Myslím že som sa vďaka nemu cítila silnejšia.
Takže keď som toto zistila, no, prišlo mi to celkom normálne. Ako by mi to bolo súdené chápeš?“
,,Pokiaľ viem, tak nemáš rada tieto reči O osude A podobne nie?“ spýtal sa S nadvihnutým obočím A postavil sa. Vyzerá to tak, že sa už trochu spamätal.
,,Nie. Ale taktiež som nikdy neverila na ľudí ktorí vedia ovládať živly A podobne. Možno nakoniec existujú aj šmolkovia…“
Trochu sa zasmial. Dobre znamenie
,,Tak čo. Veríš mi? Alebo si stále myslíš že sa ti sníva?“
Znova vyzeral zamyslene.
,,No, Myslím že oboje. Je to až moc divné na to aby to bola skutočnosť, ale aj moc živé aby to bol sen. Každopádne….“ nachvíľu sa odmlčal A pozrel sa na mňa.
,,Fajn, verím ti. Neviem ako je toto všetko možné ale verím ti. Keď si schopná sa S tým vysporiadať ty, tak aj ja. Veď ak to aj je sen, tak mi neublíži ak sa budem správať akoby to bola skotočnost že?“
,,Není to sen“ vzdychla som.
,,Keby to bol sen, cítil by si toto?“
Povedala som a Vrhla sa neho.
Začala som ho štekliť. Zvalil sa na posteľ, zvíjal sa a zavíjal.
Smiala som sa na ňom. Snažil sa začat štekliť aj on mňa, ale teraz som oveľa silnejšia takže som mu to nedovolila.
Pokračovala som V šteklení. Skvelý spôsob odľahčenia atmosféry.
,,Dobre! Dobre, dobre, fajn, fajn! Nieje to sen A ty si naozaj daaky vyšinutý mutant ovládajúci oheň!“ hovoril cez smiech.
Prestala som a zatvárila sa urazene. Založila som si ruky na prsiach a zamračila sa na neho.
,,Mutant?!“ pražila som ho pohľadom.
,,Čo? Ah. Prepáč. Nechcel som… Nebuď urazená Mia. Prosím. to bolo len zo srandy.  Už to nepoviem sľubujem.“ chytil ma za ruku A zatváril sa mučennícky.
Rozosmiala som sa. Ako mi môže vždy naletieť? Zdalo sa že pochopil. Znova sa zamračil.
,,Zas si to len hrala? Moje nervy. Zmeníš sa ty niekedy?“
,,Nie“ odpovedala som S chichotom.
,,Dobre dobre. Koniec srandy. Teraz vážne. Čo chceš robiť?“ spýtal sa.
,,Myslím že zostanem tu. Nemôžem nikam odísť. Bez ničoho. Taktiež sa musím naučiť ovládať ten oheň V sebe. Ako si mohol vidieť, zatiaľ mi moc nejde nechať si vzplanút len jednu časť tela.“ ukázala som na stred miestnosti kde bola časť podlahy trocha čiernejšia. Ale nič hrozné. Našťastie.
,,Vždy vzbĺknem celá. Takže budem trénovať. Asi niekde V lese. Ale dám si pozor aby som nezaložila požiar. A čo sa týka toho kde budem…“
Nenechal ma dopovedať.
,,Môžeš ostať tu. Brat tu nieje, A otec je neustále V práci. Aj teraz je na služobke. Včera mi volal, vráti sa O dva týždne. Takže si ťa nechávam tu.“
Dúfala som že to povie. Veď nikam inam som ísť nemohla. No aj tak to bolo od neho obrovitánsky pekné že mi to takto sám A bez problémov navrhol. Objala som ho. Paana. Dnes sa objimame nejako moc nie? Kašľať. Toto je výnimočný stav.
,,Ďakujem Nick. Vážne veľmi ďakujem. Neviem čo iné by som mohla robiť. Ďakujem.“
,,Neďakuj toľko. Ja som šťastím bez seba že ťa tu budem mať.“ zasmial sa a zatočil ma V náručí. Chlapec to trošku preháňa nie? No nechala som ho.
,,Počkaj. Niečo mi tu nesedí.“ povedala som, zamračila som sa a trochu sa odtiahla. Zatváril sa nechápavo.
,,Tvoj otec ťa tu nechá samého? Dva týždne?! Nebojí sa že sa budeš hrať Z nožmi alebo že to tu podpáliš?“ hrala som zdesenú. Usmial sa.
,,Nie nebojí. Vie že som dosť zodpovedný.“
,,Tak to si nemyslím“ oponovala som mu. Nadvihol obočie.
,, A to už prečo?“
,,Vie tvoj otec O tej párty?“ spýtala som sa S úškrnom. Pretočil očami.
,,Takže nie“ zasmiala som sa a pokračovala.
,,Plus, chystáš sa ubytovať tu dievča. Ktoré sa vie Mimochodom hocikedy samovznietiť. Toľko K tvojej zodpovednosti.“ snažila som sa udržať vážnu tvár ale nešlo to. Začala som sa smiať. Mračil sa na mňa A spaľoval ma pohľadom.
,,Ale no. Dúfam že si to znova nezobral vážne. Vieš že si vždy len robím srandu.“ znova som ho pichla do boku.
Zmenil sa mu výraz tváre.
Chytil ma za ruky A pritiahol si ich K hrudi. Naše tváre boli od seba vzdialené len pár centimetrov. Priblížil sa ešte viac. Cítila som na tvári jeho dych. Neodtiahla som sa. Niežeby som túžila po tom aby pokračoval. Ale po tom čo si teraz prežil, čo všetko videl… A že aj napriek tomu má stále zdravý rozum A ešte ma tu nechá bývať…. Teraz by som mu asi nedokázala povedať nie na nič. Naše pery boli od seba len dva centimetre.
No vtom sa jeho výraz znova zmenil. Odtiahol sa. A lišiacky sa usmial.
,,Vidíš? Srandu si viem robiť aj ja.“ zasmial sa. Sklopil zrak K zemi.
,,Tu spi ty. Ja pôjdem do spálne môjho otca dobre?“ nehádala som sa aj keď som nechápala prečo tam nemôžem ísť ja. Ešte mi dal nejaké jeho veľké tričko ktoré si môžem dať ako pyžamo. Zaželal mi dobrú noc A vyšiel Z izby. Ten má nejak nepomáhalo. A viem aj prečo.
Že srandu si vie robiť aj on. Pche. Nech si hovorí čo chce, ale ja viem že ma chcel pobozkať. Ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Neviem ako to viem. Ale viem to naisto.
Prezliekla som sa a ľahla som si.
Usmiala som sa. Vyzerá to tak že celé toto vyšlo ešte lepšie než som myslela.
Vzdychla som.
Nick je fakt úžasný.
Som zvedavá ako budú prebiehať ďalšie dni.
Pri tej myšlienke ma prepadol zlý pocit. Akoby sa malo stať niečo zlé.
No nestihla som ten pocit poriadne identifikovať.
Zaspala som

Navigácia v knihe<< Imortálna-5.KapitolaImortálna-7.Kapitola >>

Odpovedať


Vaše otázky

Pozrite si našu oblasť podpory, kde nájdete otázky od našich užívateľov a odpovede od nášho tímu.

FAQ
Prihlásenie sa k odberu noviniek

Prihlásením sa k odberu noviniek budete dostávať oznámenia o najnovších príbehoch, komentároch a pod.

PRIHLÁSTE SA DO SVOJHO ÚČTU VYTVORIŤ NOVÝ ÚČET

Vaše súkromie je pre nás dôležité, zaručujeme ochranu a bezpečnosť Vašich údajov.

 
×
VYTVORIŤ ÚČET MÁTE UŽ ÚČET?

Bezpečnostná otázka

 
×
ZABUDLI STE DETAILY?
×

Go up